Heartless | l.s. ff |

9.

Uplakaný a bez síl som sa pomaly dotackal domov. Pred domom na mňa s očakávaniami čakala Lottie. Venoval som jej prázdny pohľad so zámerom vojsť dnu, ale jej drobná rúčka ma zastavila.

„Louis, počkaj," zdvihla ku mne zrak.

„Načo mám čakať? Kým sa zas dostaneš do problémov a potom sa budeš len ticho pozerať, ako za teba trpia druhí?! Nechaj ma..."

„Ale ty sám si sa ma zastal, za čo som ti vďačná, ale – ,"

„Keby si mi bola taká vďačná, tak by si zavolala pomoc!" zakričal som na ňu so slzami v očiach nad spomienkou trestu, ktorý som si odtrpel a vošiel dnu.

Tam som zbadal dvojičky, Phoebe a Daisy, ako si čosi šemotia do uška. Nevenoval som tomu dlhú pozornosť a presunul sa do zadnej časti domu, kde ležala mama. Dúfal som, že sa jej polepšilo, no opak bol pravdou.

Zatiaľ, čo ráno sotva dýchala, teraz jej dych pripomínal dych maratónca v cieľovej rovine. Na čele sa jej leskli kvapky potu a oči mala pripuchnuté. Čo ma vystrašilo zo všetkého najviac, boli jej zmodralé, trasúce sa pery.

„Maminka," zašepkal som. Jej výzor vo mne vzbudzoval pocity od maximálneho zdesenia až po ľútosť. Kde sa táto pliaga vzala?

„L-Lo-u-is," len čo zo seba horko – ťažko dostala moje meno, rozkašľala sa. Podoprela sa o lakeť a zakryla si rukou ústa. Myslel som, že najhoršie má za sebou, keď jej kašeľ rapídne vzrástol a ona začínala lapať po dychu. Nevedel som, čo mám robiť, no tento pohľad ma ubíjal. Po niekoľkých minútach kašeľ ustal a ona si znovu ľahla.

Posadil som sa na kraj postele a bolo mi jedno, či dopadnem rovnako. Je to predsa moja mama. Opatrne som ju chytil za ruku, keď som si všimol, že ju má celú od krvi. Zbledol som.

„Ma-ma-mami," cítil som, ako sa mi slzy tlačia do očí. Mama sa zhlboka nadýchla a spustila: „Louis, musíš odtiaľto okamžite odísť. Si príliš mladý na to, aby si odišiel z tohto sveta. Ja som si svoju úlohu už splnila, prosím. Choď čo najďalej, musíš hneď odísť, Boo. Viem, že toto nie je najlepšia cesta, ako ti za všetko poďakovať, ale iná možnosť sa zrejme nenaskytne. Ľúbim ťa, Lou a navždy budem. Buď dobrý, správaj sa k ľudom s úctou a oni sa s úctou budú správať k tebe. Na zlé nepomýšľaj, vždy len v to dobré hľaď. Som vďačná, že som mohla mať syna, ako si ty," usmiala sa a druhou rukou ma pohladila po líci.

„Mami, ja ťa neopustím, nemôžem. Spoločne nájdeme liek a ty...Ty budeš opäť zdravá a šťastná, prosím." Teraz už mi tiekli slzy prúdom. Nedokázal som si predstaviť, čo bude ďalej, ako to sám zvládnem a vôbec.

„Louis, poslúchni ma. Čochvíľa sem dorazí stráž a všetkých nás tu zavrú, zachráň sa aspoň ty!"

„A čo ses-?"

Odpovede sa mi nedostalo, pretože mi Lottie skočila do reči.

„Louis, poslúchni mamu. Myslí to s tebou dobre," povedala a naposledy ma objala.

„Toto si vezmi," usmiala sa cez slzy a podala mi malý kožený vak.  Zahryzol som si do pery a došiel som ku dverám. Posledný krát som sa obhliadol a so slzami v očiach povedal poslednú vetu mojej rodine, ktorú dnes vidím naposledy: „Nikdy na vás nezabudnem."

Z pohľadu tretej osoby

Po dokončení poslednej vety adresovanej jeho najbližším sa mladý chlapec vydal na dlhú cestu bez cieľa, len s malým koženým vakom, slzami v očiach a srdcom rozlámaným na tisíce drobných kúskov.

*A/N Nebojte sa, stretnú sa čoskoro, vážne :D Budem rada za hviezdičky a komentáre ♥