Heartless | l.s. ff |

13.

Z pohľadu Harryho

Tak nie že mi len horí za zadkom, že nestihnem večernú hostinu a otec mi vyhubuje, kde toľko lietam, ešte aj ten nespoľahlivý škriatok, ako rád nazývam môjho sluhu, mi zmizol z dohľadu. Človek aby sa tu o seba staral sám, keď už len jeho titul kričí o tom, že má byť obskakovaný vo všetkých smeroch. Samozrejme, výnimka potvrdzuje pravidlo, však Harold?

Frustrovane som si prešiel cez neposlušné kučery a posadil sa na mohutnú drevenú posteľ, pričom som vydýchol všetok prebytočný vzduch z pľúc.

Nuž, musím sa o seba postarať sám. Toto tomu blonďatému kuraťu teda nedarujem. Uškrnul som sa nad predstavou, ako Niallovi osladím život a vybral sa k veľkej almare, ktorá stála na svojom obvyklom mieste, vedľa dverí. Už-už som ju išiel otvoriť, keď sa prudko otvorili dvere, do izby mi vbehla nejaká neznáma osoba a s buchotom ich zavrela. Oprela sa o ne a vydýchavala sa. Bol to on. Ten samý chlapec, ktorého som pred pár hodinami stretol v lese. To mu moje striktné varovanie nestačilo?

Prepaľoval som ho pohľadom túžiacim po vysvetlení. Úprimne, bol som prekvapený, že ho vidím. Po mojom verdikte by som čakal, že sa zľakne a nie že si to naštráduje rovno sem, ku mne do komnaty.

„J-ja...mám p-re toto vysvetlenie," nespúšťal zo mňa oči.

„Áno, to dúfam. A dúfam, že bude sakra dobré, to tvoje vysvetlenie," posledné slovo som povedal maznavým tónom, napodobňujúc ho.

„P-potreboval som nájsť k-kuchyňu, ale nikto tu nebol a zrazu prišli stráže a potom som začal bežať a neuvedomil som si, že som nevítaný na hrade a oni ma začali naháňať a ja som sa bál a utekal preč a omylom som prišiel sem," začervenal sa a uprel zrak na špičky svojich topánok.

Začal som sa nahlas smiať, bol taký komický. Už len tým, ako sa hanbil, červenal a snažil sa vykoktať vo mne vzbudzoval akúsi eufóriu.

„Takže ťa naháňali stráže, ...?"

„Louis. Volám sa Louis. A áno, naháňali," zabodol svoje studničky do mojich veselých očí.

„Ah áno, Louis. A čo si hľadal v kuchyni, hm?" podišiel som k nemu a začal si ho detailne prezerať.

„Vraj potrebujú pomôcť, tak som si chcel trošku privyrobiť."

Práve som sa chystal odpovedať, keď sa otvorili dvere, v ktorých stál jeden zo strážnikov. Zdrapil som Lewisa a schoval si ho za chrbát, snažiac sa tváriť čo najviac nenápadne.

„Pane, chcem vám oznámiť, že váš sluha, Niall Horan musí na nejaký čas vycestovať s armádou niekoľkých mužov, pretože jeho výsosť má podozrenie, že v susednom kráľovstve chystajú vojnu."

„V poriadku. Je to všetko, Leon?"

Len prikývol a opustil komnatu. Vydýchol som si. Takže Niall je mimo dosah a ja nemám sluhu. Čo budem robiť?! Vtom som ucítil jemný dotyk chlapcovej ruky na tej svojej. V mihu som sa otočil na päte k nemu a vytrhol sa mu.

„Nechytaj ma!" sykol som a dotlačil ho ku stene.

„Táto poloha začína byť u nás pravidelnou," uškrnul sa.

„Hmmm, aký drzý," prešiel som mu končekmi prstov po lícnej kosti, na čo on ani nedýchal. Bavilo ma hrať sa s ľuďmi, preniknúť až do ich najcitlivejšej časti duše, získať si ich stopercentnú dôveru a potom ich zlomiť ako malý drevený prútik. Dostať ich až na samé dno, z ktorého sa dostávajú pomaly a s nekonečnou bolesťou v srdci.

„Za to,že som ťa ušetril pred sedením v špinavej a zvlhnutej cele, budem niečo chcieť. A to je to, že budeš mojím sluhom," povedal som, akoby to bola tá najbežnejšia vec na celom svete a odišiel som k almare,nečakajúc na akúkoľvek odpoveď, ktorú som aj tak vopred poznal, a začal si obliekať bielu košeľu na dnešnú večeru.