Heartless | l.s. ff |

11.

Z pohľadu Harryho

Trhan, ktorý sa na mňa zrútil ma hodnú chvíľu očumoval ako nejaké zjavenie. Čo hľadá v mojich očiach, svoju budúcnosť?!

„Čo na mňa čumíš?! Zlez!" sykol som, na čo sa on uvedomil a vstal. Postavil som sa tiež a prebodol ho pohľadom.

„Uh, ja.. ehrm... p-prepáčte," zakoktal sa a uprel na mňa zrak. S prižmúrenými očami som si ho premeral. Špinavé bosé nohy posiate škrabancami a modrinami, potrhaný odev, ktorý odhaľoval viac, než zakrýval a ruky doškrabané a dobité rovnako ako nohy. Na rozdiel od končatín, tvár na tom bola lepšie, ale niekoľko malých škrabancov tam predsa len bolo. Na malom nose mal niekoľko nebadateľných pieh. Pod ním sa mu triasli krvavé popraskané pery a drobná brada. Hlavu mu zdobilo neposedné vrabčie hniezdo hnedej farby.

No najvýraznejšie na jeho tvári boli oči; belaso modré s dlhými mihalnicami, symbolizujúce všetku nevinnosť a krehkosť, ktorá ešte na tomto prehnitom svete ostala.

„Tak moment..." šepol som si pre seba. Tie oči som predsa poznám a veľmi dôverne. Od toho dňa sa mi zjavovali v snoch každú noc a každú noc ma prosili o jediné – o pomoc.

„To si ty! Ty si tá postava, čo ma každú noc desí v snoch! Ty si ten tieň, ktorý vždy utečie len tak, bez odpovede!" Každým slovom som sa k nemu približoval, na čo on ustupoval. Akosi sme si vymenili úlohy. Nad tým som sa musel uškrnúť. Mňa nikto ovládať nebude a už vôbec nie tento zjav.

'Dotlačil' som ho až ku kmeňu mohutného stromu a chytil jeho vychudnuté ruky, ktoré zatínal v päste. Bol ticho a zrak upieral na svoje bosé, doráňané nohy.

„Niečo som sa pýtal. A ja nenávidím, keď mi niekto neodpovedá," precedil som cez zuby a stisk zosilnel.

„J-ja neviem k-kto ste." Prižmúril som oči.

„Takže ma ideš klamať?!" zvrieskol som, neovládol sa a jednoducho mu jednu strelil. Nie že by mi to, že niekomu vrazím spôsobovalo radosť, ale spôsobuje.

„P-prosím, j-ja vás nepoznám, n-neviem ani kde som." Po lícach sa mu rozkotúľali slzy.

„Nerev!" vyštekol som na neho a chystal sa mu streliť znovu, no niekto ma prerušil, čím odvrátil moju pozornosť od chlapca.

„Výsosť, posiela ma váš otec s odkazom, že kráľ Osric so svojou dcérou už dorazil a očakávajú vás pri večeri."

Povzdychol som si. Nechcem sa ženiť. Nechcem otravnú ženu, ktorá odo mňa bude čakať manželskú lásku a porozumenie. Nechcem mať na krku uvrešťané detiská, ktoré budú očakávať, že sa im ich otecko bude venovať. Chcem ostať voľný, neviazať sa na ďalšie osoby a robiť si, čo budem chcieť. Vládnuť a trestať ako ten najkrutejší kráľ, ktorého meno sa zapíše do histórie.

„Pane, kto je to?" tok mojich myšlienok prerušil hlas môjho sluhu, Nialla, ktorý sa s ľútosťou pozeral na chlapca učupeného pri kmeni stromu. Jeho otázka ma zaskočila, lebo som nemal ani poňatia, ako sa volá.

„Ako sa voláš?" sklonil som sa ku nemu a podvihol mu bradu. Chlapec si pretrel uslzené oči plné strachu a povedal: „Louis."

„Dávaj si pozor na to, kam chodíš, Louis, lebo nabudúce to nemusí skončiť len pri jednej rane," žmurkol som na neho, uškŕňajúc sa.

Z pohľadu Louisa

„Niall, ideme," vysadol na koňa, poháňajúc ho do cvalu a potom som len videl, ako miznú medzi stromami. Krátko po ich odchode mi začali pomaly oťažievať viečka, až som napokon zaspal.

------------------------------------------------

Otvoril som oči a to, čo som uvidel, by som nečakal ani v tom najdivokejšom sne; mäkká posteľ, teplo, strecha nad hlavou a TEN starec!