Heartless | l.s. ff |

20.

Z pohľadu Louisa

„Jasné a ja som ešte chcel, aby si išiel so mnou, nie?!" pohŕdavo zdvihol zrak.

V poslednej dobe ma tento človek udivuje čím ďalej, tým viac. Tak najprv na mňa pozerá ako na zjavenie, potom ma nenávidí, neskôr sa snaží rozprávať (i keď dobre vieme, že nie je o čom) a nakoniec ešte ja som všetkému na vine.

Čo mám na hlave nosiť vrece, aby som jeho výsosť náhodou neurazil tým, že mám modré oči?

Nad tým som sa musel pousmiať – som celkom vtipný.

„Ty sa tomu smeješ?!"

Tak asi nie som vtipný. Alebo niekto, začínajúci sa na "P" a končiaci sa na "rinc Harold" tu nemá zmysel pre humor.

On sa ide so mnou hrať? Fajn, pristúpim na jeho hru. Nemám čo stratiť – život je to jediné, čo mi ostalo.

„Vskutku, smejem," odvetím.

„A čomu sa smeješ, aj ja sa rád zasmejem."

Síce sa snažil zo všetkých síl udržať si kamennú tvár, no oči sa mu smiali. Jednoduchý cieľ. Taký naivný.

„A nechcete robiť radšej niečo iné?" žmurkol som na neho, priklonil sa viac k nemu a pozrel mu hanblivo na pery.

Trhavo vydýchol. Žeby náš malý princ nemal až tak v láske slečny? Uškrnul som sa.

Verte, či neverte – musel som. Hrá sa na neskutočne žiadaného a pritom nikdy neuspokojí túžby a predstavy svojho otca o tom, že mu privedie na svet dediča, vezme si za ženu urodzenú dámu a ich manželstvo – či už bude z lásky, alebo čisto politicky založené – nebude naplnené.

Nahlas som sa musel zasmiať, no potom prišlo niečo, čo ma šokovalo ešte väčšmi, ako keby som dostal päsťou pod oko.

„Ten tvoj rozkošný smiech," usmial sa a pohladkal ma po líci.

Nečakal som, že jeho ruky sú také jemné. Počkať, jemné?!

Moja hra sa začína otáčať proti mne. Síce pomaly, ale iste!

„Môj smiech?" uchechtol som sa a sklopil pohľad. Čo to so mnou je? Kde je moja heterosexuálna stránka?!

„Áno a tvoje krásne očká, v ktorých sa vždy strácam, keď ťa vidím," zamilovane sa usmial.

A čo je horšie, ja som mu úsmev opätoval!

Bláznim, alebo za to môžu tie dve zelené oči, ktoré na mňa pozerajú s takou úprimnosťou, akú som nenachádzal ani v očiach matky. Oh, mamička...

Akosi sa mi za nimi všetkými zrazu zacnelo. Silné spomienky na bezstarostné časy, keď sme boli všetci šťastní. Daisy, Lottie a Phoebe.. kde sú moje dievčatká? Moje krásne sestričky, ktoré nemal postihnúť krutý osud, ktorý im bol dopriaty. A mama.. žena, ktorá by za nás dýchala.

S koncom jej života prichádzal nový začiatok toho môjho.

Toto som už nezvládal a nechal samovoľne slzy – jednu za druhou - stekať po mojich lícach.

„Čo sa stalo?" preľakol sa.

„J-ja.. nič, len spomienky," sklopil som hlavu, pritisol viečka k sebe a zaťal ruky v päste.

„Shhh, to bude dobre. Už sa to stalo, neovplyvníš minulosť, ale budúcnosť, tú ovplyvniť môžeš," usmial sa a podvihol mi bradu palcom a ukazovákom.

Uslzenými očami som sa pozrel do tých jeho krásnych a takých živých, na rozdiel od mojich, mŕtvych.

Milo sa usmial, pritiahol si ma k sebe bližšie, pozrel na moje pery a keď videl ako strnulo sedím, chytil ma za líce aj druhou rukou a potom jeho sladké pery spočinuli na tých mojich.

*A/N

Moja aktivita na wattpade je vážne strašná. Trvalo mi napísať novú časť ešte dlhšie ako cez letné prázdniny. Prepáčte, ale za poslednú dobu som toho mala veľmi veľa, tak je časť (konečne) až dnes. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. <3