Heartless | l.s. ff |

7.

Z pohľadu Louisa

Bezúčelne som kopal nohami do strán dúfajúc, že mi to pomôže. Prekvapivo, nepomohlo. Smraďoch ma držal za niečo, čo nazvime tričko a kamsi niesol. Úprimne, bál som sa. No, skôr som bol posratý až za ušami, ak mám byť presný. V hlave sa mi premietali tie najkatastrofálnejšie scenáre. Zrazu zastal a pustil ma. Žeby dostal rozum? Nad odpoveďou som nemal ani čas porozmýšľať, lebo ma zdrapil za ľavú nohu, hodil si ma cez plece a niesol ako vrece zemiakov. Takže môžem s kľudom povedať, že rozum nedostal.

Ešte chvíľu ma niesol, až zastal pred drevenými vrátami. Zhodil ma na zem, začo som mu bol na jednej strane aj vďačný, lebo som si myslel, že mi praskne hlava z toľkej krvi, ktorá sa tam nahromadila. Na druhej strane som ho nenávidel každou sekundou viac a viac. Ako môže niečo ako je ON vôbec existovať? Veď je to proti prírode.

Z vrecka na tmavohnedom kabáte vybral zväzok kľúčov. Načo ich potrebuje toľko? Dlho hľadal ten správny, no nakoniec konečne jeden vybral. Vsunul ho do zámku a otvoril vráta.

„Vstávaj, hlupák škaredý!" zvrieskol na mňa prasačím hlasom. Pomaly som vstal a došiel k nemu.

„No poďme!" sotil ma dnu, do tmavej miestnosti. Všade bola tma.

„Teraz už nie si hrdina," povedal povýšenecky a zapálil dve fakle, ktoré dal do kovových držiakov na stenách, takže tu bolo aspoň trochu svetla. A vtedy som to zočil.

Drevená lata položená na štyroch koloch, symbolizujúca stôl. Na každom rohu laty bola železná okova, ktorá predstavovala putá. Sťažka som preglgol.

Muž sa škodoradostne zaškeril a povedal: „Až teraz nastane tá pravá zábava."

Premasíroval si hánky, v ktorých mu nepríjemne pukalo.

„Teraz sa vyzleč!" prikázal mi strohý hlas. Keď však videl, že sa k ničomu nemám, príkaz zopakoval: „Vyzleč sa ty zasran!"

Rozklepal som sa. Síce bol stále "prasa", ale teraz z neho šiel akýsi rešpekt, nevedno kde k nemu prišiel. Roztrasenými rukami som si začal vyzliekať vrchný kus odevu. Úprimne, hnusím sa sám sebe. Moje chudé bledé telo, na ktorom by sa dali rátať kosti. Moje malé ruky zodraté od nekonečnej práce na poli. Moje bosé zablatené nohy.

„Bude to ešte dnes?!" skríkol znova. Trápenie som si urýchlil tým, že som zo seba rýchlo stiahol aj dolný kus látky, ktorá ešte pred pár sekundami pokrývala moje vychudnuté nohy a dolnú časť tela. Hanbil som sa za seba, za svoje telo. Tak veľmi. Som odporný. Nechápem, prečo mi mama stále hovorí, aký som krásny.

Keď som bol úplne nahý, muž ma zdrapil za rameno a hodil na onen stôl, kde mi prikázal, aby som si ľahol na brucho. Poslúchol som.

Na ruky mi pripevnil okovy, ktoré dobre utiahol a to isté urobil následne aj s nohami. Bolelo to. Putá boli príliš silno utiahnuté a neobrúsená drevená doska tomu tiež nepridávala na komforte. Navyše, bola tam hrozná zima.

„Myslím, že by bolo vhodné ťa s touto hračkou zoznámiť," prešiel okolo mňa aj s bičom v ruke.

„Toto, milý chlapče, je dereš."

*A/N Takže, rozhodla som sa, že pridám časť dnes, pretože zajtra cestujem preč a vrátim sa až v Pondelok . Tým pádom Vás nechcem ukrátiť o pravidelnú nedeľnú časť. :) Budem rada za hviezdičky a komentáre. ♥