Heartless | l.s. ff |

6.

Stál som uprostred zelenej lúky, ktorú lemovali kvety, hádam tých najjasnejších farieb. Slnko sa týčilo vysoko na oblohe a svojimi lúčmi ma príjemne hrialo. Popri tom pofukoval letný vánok, hrajúc sa s mojimi hnedými kučerami a rozfukujúc ich do všetkých strán. Pousmial som sa nad tou krásou a ľahol si do mäkučkej trávy. Zhlboka som sa nadýchol a privrel oči. Nad ničím som nerozmýšľal – nebolo treba. S čistou mysľou som si užíval onu dokonalú chvíľu, keď sa z ničoho nič obloha zatiahla. Mohutné čierne oblaky zakryli letné slnko a príjemný vetrík nahradil silný, nemilosrdný vietor.

V mihu som sa postavil a zmeravel. Približovala sa ku mne akási postava. Čím ja som rýchlejšie ustupoval, tým rýchlejšie sa aj ona približovala ku mne. Nevedel som, čo odo mňa chce. Nevedel som, kto to je. Dýchal som čoraz rýchlejšie, čomu nasvedčoval aj môj zrýchlený tep.

Zrazu, akoby som v momente skamenel. Zatínajúc ruky v päsť a zatajeným dychom som čakal, čo sa bude diať. Postava bola čoraz bližšie. Silno som stlačil viečka k sebe dúfajúc, že to všetko pominie.

Ucítil som chladný dotyk na ruke. Pomaly som odlepil viečka od seba a uzrel snáď tie najkrajšie oči na svete. Modré, ako samo nebo. Oči, ktoré symbolizovali nevinnosť samu. Bolo v nich toľko úprimnosti, lásky, ale aj strachu a bolesti.

„Pomôž mi, prosím," ozvalo sa z úst drobnej postavy a belasé oči sa mi vrývali do pamäti čoraz hlbšie a hlbšie. Nebol som schopný odpovede. Len som tam bez slova stál, hľadiac jej do očí.

„Prosím, Harry, pomôž mi," zopakovala znovu a drobná dlaň na mojej ruke už nespočívala. Postava sa pomaly začala rozplývať a s každým mojím krokom aj vzďaľovať. Bola stále ďalej a ďalej, až kým sa celkom nerozplynula.

„Bože!" strhol som sa a prudko posadil. „Čo to do pekla bolo?"