Heartless | l.s. ff |

19.

Z pohľadu Harryho

Kto je odborník na ničenie vzťahov? Správne, ja. A pritom som tak dúfal, že sa nebudem podobať otcovi. Jeho krutosť, známa široko-ďaleko už prerastala cez pomyslené medze, čo je celkom komické, pretože pre všemocného vládcu by nemali existovať nijaké medze.

Na jednej strane viem, že budem ľudom vážený, no na druhej strane, čo získam tým, že budem vzbudzovať strach a ľud vo mne nebude cítiť dôveru?

Asi preto sa nad budúcnosťou moc nezamýšľam, odhliadnuc od dneška.

Rýchlo som si zasunul meč do pošvy a vybral sa na nádvorie, kde už (azda netrpezlivo) čakal Louis, oblečený v bielej ľanovej košeli, hnedých nohaviciach a topánkach, tuším od kráľovského obuvníka. Ale čo, zaslúži si ich.

Zdvihol som zrak na úroveň jeho tváre všímajúc si, že s jeho hnedými vláskami sa pohrával roztopašný vietor.

Ako som s očarením pozoroval jeho vlasy, následne ružovkasté pery, ktoré museli byť sladké ako košík lesných jahôd a nakoniec drobný noštek, všimol som si jeho uhrančivého pohľadu. Modré oči, ktoré mi zoslalo samo nebo nevypovedali žiadne emócie. Ani lásku, ani nenávisť. Nič.

Boli také prázdne, bez očakávaní a bez iskričiek radosti, ktoré tam vždy predtým boli.

„Mohli by ste na mňa prestať zízať a radšej vysadnúť na koňa, aby sme mohli ísť? Sú to tri dni cesty," povedal chlapec zachripnutým hlasom.

Na odpoveď som sa nezmohol, vysadol som na koňa a dal mu pokyn ku štartu.

Onedlho bolo počuť už len dupot konských kopýt na prašnej ceste, až pokým sme nedošli k lesu. Zosadol som z koňa a on tiež.

„Pôjdeme povedľa koní, je blato a navyše, les je hustý."

Louis bez slova prikývol a nechal ma ísť prvého.

Ako sme tak mlčky šli hustým lesom, moje nutkanie o nadviazanie akejkoľvek konverzácie sa s každým mojím krokom zväčšovalo. Chcel som vedieť, ako to je medzi nami, i keď mi bolo jasné, že to nie je kladná odpoveď.

Nečakal som, že by mohol fagan ako on byť taký zložitý a plný záhad. On celý je pre mňa akýmsi tajomstvom. Záhadou, ktorej vyriešením sa mi vyjasnia rôzne veci, ako napríklad moje sny, v ktorých vystupujú jeho oči, prosiace o pomoc.

Stratený v myšlienkach som si ani neuvedomil, že sa začína stmievať a noc sa neúprosne blíži.

„Tu prespíme, ísť v noci nie je dobrý nápad," ozval sa hlas mladého bruneta, stojaceho pri mne.

„Dobre, nemám žiadne námietky. Koniec koncov, máš pravdu," usúdil som, snažiac sa nadviazať konverzáciu.

Avšak, neúspešne. Louis len prikývol a začal zakladať oheň. Asi by som sa po príchode na hrad mal prihlásiť na kurz nadväzovania konverzácií.

Po dlhšej dobe trápneho ticha a zízania do ohňa, ktorý bol jediným zdrojom tepla (ak nerátam kožušiny) som sa rozhodol prehovoriť.

„To sa so mnou nebudeš baviť celú cestu?" usmial som sa a priateľsky do šťuchol do ramena.

„My už sa predsa nemáme o čom," povedal a odtiahol sa odo mňa.

„Ako dlho mi to budeš vyčítať?!"

„Ja vám nič nevyčítam, to možno vaše svedomie je na vine."

„Moje svedomie? Ha, nebuď smiešny. Ja žiadne svedomie nemám. A aj keby, určite by som sa netrápil kvôli niekomu, ako si ty!"

Chlapec sa zarazil. Po líci mu stiekla slza.

„Ale to vy ste sa chceli rozprávať."