,,Nebojovala s nimi ona ich donútila, aby tancovali po jej boku."
Melanie Hendrová, neobyčajné dievča, ktoré skrýva iba jedno veľké tajomstvo. Chodí na dračiu akadémiu.
Ich akadémiu však čaká veľké nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva pod rúškom tmy a...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Pomaly," riekol Mark keď ma pokladali na vozík. Na svoje nohy som sa ešte postaviť nedokázala, a aj keby áno, nedokázala som udržať rovnováhu. James ma spolu s Markom pridržiavali veľmi opatrne. Asi som vyzerala viac na rozpadnutie navonok ako som sa cítila vo vnútri. Mala som veľa otázok, no na žiadnu z nich som sa nebola schopná opýtať. James bol po celý čas veľmi napätý. Celú cestu z podzemia ma držal za moju určite veľmi ľadovú ruku. Žeby ma Elis z toho naozaj dostala? Avšak z Jamesovho pohľadu to skôr vyzeralo, akoby som išla na popravu. ,,Neboj sa, zariadime aby si sa tam už po tomto nevrátila," hlesol James a iba matne sa pozrel na moje nevládne nohy. Prikývla som. S mojimi problémami, by mi viac spánku na podlahe určite neprospelo. Z tohto celého mi bolo akosi do plaču, možno som sa iba rozplakala od bolesti, možno iba z toho, že ma pálili oči. Na tom však vôbec nezáležalo. Keď sme sa dostali von, obloha bola zamračená, buď smútila so mnou, alebo smútila za mŕtvymi. Ľudia vonku usilovne pracovali, či už na nich pršalo alebo nie. Niekoľko ľudí ma dokonca aj zaregistrovalo. Mali v očiach vpísané prekvapenie a žiaľ zároveň. Určite si aspoň polovica z nich myslela, že som mŕtva.
Viedli ma tam...do nemocnice.
Srdce mi bilo tak rýchlo, myslela som, že exploduje.
Ledva sme prešli s vozíkom cez toľkých ranených študentov sediacich v čakárni. ,,Mark," zahrmel muž odetý v strážnej uniforme. Venoval mi iba jeden dlhý pohľad. Potom dopadol na kolená a poklonil sa mi. ,,Preukázala si veľkú odvahu dievča. Strážna garda ti zato veľmi ďakuje." A vtedy som si to všimla. Tento muž bol veliteľom. Znova sa postavil na nohy a stiahol si z prave ruky rukavicu. Tým mi ukázal nedokonalú železnú ruku. Stiahla som pery do rovnej čiarky...ten muž sa usmieval. Prečo? ,,Som rád, že to zostalo len pri tomto, prajem ti skoré uzdravenie, malá krotiteľka." S úsmevom v očiach sa pozrel na Marka, ktorý celý čas tlačil vozík. ,,Pustili ťa za ním Richard?" Veliteľ prikývol. ,,Áno, ten drak je ale príliš zmasakrovaný po páde. Nedokážem ho rozpoznať. Hádam, že nato tu je."
Náhle mi prišlo nevoľno. Cítila som na sebe všetky tie pohľady. Dokonca aj tých, čo oslepli. Rukou som si začala žmoliť dotrhané tričko. Prestala som už aj vnímať rozhovor medzi Markom a Richardom. Obzerala som sa okolo ako vyplašené mača. Z tohto hororu ma prebudila Jamesova ruka na mojom ramene. ,,Už by sme mali ísť." Som taká zmätená.
•••
Dostali sme sa do izby číslo 130. V tejto izbe, ževraj, leží drak. Alebo inak, pacient číslo 171. Chcela som sa spýtať prečo tu som. No z môjho hrdla vyšlo iba zachrapčanie. Pri tlačili ma bližšie k lôžku, ktoré sa schovávalo za plachtou. Keď biely záves odtiahli, objavil sa predomnou. Sýto-oranžový drak so zlomenými krídlami. Jedno z jeho krídel malo ešte aj natrhnutú blanu, presne ako v mojej vidine. Nedalo sa pochybovať, toto bol ten drak, za ktorého som snívala. Pritisla som sa k nemu bližšie, no sestrička ma zahriakla. ,,Nespoznávaš ho?" spýtal sa Mark potichu, ani som si nevšimla, že James tu medzi nami už nie je. ,,Tento drak," šepla som lomeným hlasom, ,,keď som mala vidiny, snívala som zaňho." ,,Ja som bola on." Ukázala som prstom na seba a potom naňho. Pár ráz som si odkašlala a i napriek sestričke, ktorá pri pohľade na ruku blížiacu sa k nemu zatínala zuby, pohladila som ho po hlave. Drak očividne cítil môj hmat, a tak sa iba nepatrne zamrvil a pootvoril oko. Žiarivo zlaté oči, so zelenou škvrnou v nich. Majestátne, presne také mal aj môj otec. Vtedy som si konečne spomenula.
Doširoka som sa usmiala.
,,Chýbal si nám oci," šepla som so slzami v očiach. Nedokázala som už ani pochybovať. Mark mi položil obe ruky na ramená. ,,Si si istá, že to je on?" Prikývla som. ,,Určite áno," vzlykla som. ,,Veliteľ strážcov bude určite rád." Konečne sa usmievala ja sestrička, no stále veľmi uprene hľadela na moju ruku hladiacu ockovu hlavu. ,,S Richardom sme starí priatelia, môžem to iba potvrdiť."
,,Pán Ross, a čo bude s ňou?" spýtala sa sestrička, keď Mark začal opúšťať nemocničnú izbu. ,,Práve to idem vyriešiť s riaditeľkou. ,,Nechajte ju zatiaľ tu. A prosím, podajte jej niečo proti bolesti." ,,Ale pán Ross!" Kričať na Marka už však nemalo cenu. Vyparil sa spolu s veľkým úsmevom na perách, presne takým, aký som mala aj ja.
