DRAČIA AKADÉMIA 1 - Povstanie Mordana

HRDINKA

Nie vždy všetko ide tak, ako by som chcela. Očividne sa správa o mojom, dá sa povedať, hrdinskom čine rozšírila aj do iných kútov dimenzií. To ma skôr pobúrilo ako prekvapilo. Predsa len, dalo sa to čakať, Mordan nebol iba naším problémom, mohol zničiť všetko....

,,Pátral si snáď po mne?" spýtam sa uštipačne a zagánim naňho pohľadom. Napriek tomu, že mám ešte stále tak trocha stuhnuté svaly, by som dokázala ho nakopať bez problémov.

Nicolas iba pokrčil plecami a vystrúhal na mňa lišiacky úsmev. ,,Kto by nechcel stretnúť hrdinku čo spasila svet drakov?" Prezrel si ma od hlavy po päty tak dôkladne až ma z toho zamrazilo. Úsmev mu zmizol z tváre. ,,Nečakal som však, že bude vyzerať takto." Ruky som stisla v päste. ,,Čo si tým chcel povedať?" prehodila som nahnevane otočila sa mu tvárou v tvár. ,,Všetci sa hráte na hrdinov a potom dopadnete ako trosky. Možno zachránite celý svet ale na seba vôbec nemyslíte. Čo si mala z toho? Zavreli ťa do žalára bez akéhokoľvek dôvodu, nenechali ťa obhájiť sa, stratila si všetku silu." Hovoril to s mrazivým chladom v hlase. Nespúšťal zo mňa oči, no aj tak to vyzeralo, akoby to hovoril inej osobe. Nad jeho slovami som sa nezamýšľala, ochránila som to čo mi je drahé a dopomohla som k návratu môjho otca. Nemám výčitky. ,,Nie som taká sebecká ako si možno ty. Mohla som tam aj zomrieť a stále by som nemala výčitky. Zachránila som svoju rodinu. Všetci v akadémii sú ako moja rodina. Naozaj by si neurobil to isté? Nezachránil by si svoju rodinu?" Nicolas mi na moju otázku nezodpovedal. Iba sa otočil iným smerom a oči si zahalil čiernymi prameňmi vlasov. ,,Nemám rodinu, moja matka sa hodila do ohňa za mužom, ktorého milovala napriek tomu, aké peklo nám zo života robil. Zahrala sa na hrdinku rovnako ako ty a zanechala po sebe dieťa, ktoré kvôli svojmu zjazvenému chrbtu nikdy nezabudne na deň kedy sa mu zrútil život." Svet okolo nás stíchol. Nevedela som čo povedať, a tak som sa znova zahľadela na Vábivku a zostala ticho až kým sa Nicolas otočil na päte a vybral sa na odchod.

,,Neboj sa ukázať svetu svoje ostne, každý ich máme. A ver mi, nie vždy musia byť jedovaté. Každý máme nejaké to poslanie v živote," prehodím a vyberiem sa späť k altánku.  

•••  

Myslela som si, že aspoň večer budem mať pokoj od všetkého, no opak bol pravdou. Nedokázala som myslieť na nič iné len na Nicolasove slová. Neustále mi brázdili hlavou a čím viac tých myšlienok bolo tým horšie sa mi zaspávalo. Oči som mala prilepené na veľmi dobre známom strope. Z nejakého dôvodu som však chcela ísť domov spolu s otcom. Potrebovala som si oddýchnuť od sveta drakov. No teraz, keď boli portály uzavreté, nemohla som robiť nič. 

Zvonka sa zrazu ozvalo náhlivé klopanie, a tak som bežkom pribehla k dverám. Nerobilo mi problém sa prevaliť z postele, keďže som bola stále čulá ako ryba. Keď som však otvorila dvere nikoho som nikde nevidela. Bolo už dosť hodín a vonku svietili iba lampy, takže som toho ani na diaľku moc nevidela. Dokonalý čas nato aby ma niekto napálil....Keď som sa však chystala zavrieť dvere zasekla som vo dverách bielu obálku. So záujmom som ju zodvihla zo zeme a jedným rýchlim pohybom som z nej vybrala malý lístok, na ktorom stálo: Dnes som to prehnal, prepáč. Snáď som si neurobil u teba zlú mienku malá krotiteľka. - Fešák s čiernou ofinou

,,Týmto si si ju ešte viacej zhoršil," odvetila som a s úsmevom na perách som sa vrátila do mäkkých perín kde ma konečne premohla únava. 

//prepísané 

10.11.2018 (až sa zato hanbím)