DRAČIA AKADÉMIA 1 - Povstanie Mordana

DUŠA DRAKA

DUŠA DRAKA

2

Na prvý pohľad nemal Hypnomor voči mne žiadny rešpekt. Prečo by aj mal. Bol asi tak o milión ráz väčší ako ja. A zo mňa teda už vôbec nesálal taký strach, ako z neho. Ustúpila som o krok vzad a zahanbene som sklonila hlavu. Cítila som všetky ostré pohľady ľudí, ako sa mi vysmievajú. Dievča, čo to len robíš so svojím životom, pomyslela som si a poriadne si v duchu vynadala. ,,Tak bude to, krpec?" Ten drak na mňa prehovoril. Čisto teoreticky je málo takých drakov, ako je on, čo dokážu súvisle hovoriť, takže som sa vystrela ako pružina, keď som počula jeho hrubý dračí prízvuk. Drak si posmešne odfrkol a sklonil hlavu tesne pri moju tvár. Jeho oči zblízka boli oveľa strašnejšie a sivšie, ako z diaľky. ,,Očividne sa nikam nepohneme. Škoda, moc sa očividne nezabavím." Svojím dychom víril piesok okolo mňa. Trasúc sa som úplne zmätená hľadela do jeho očí, ktoré sa mi začali javiť ako hmla. Pomaly som do nich padala hlbšie a hlbšie, až kým som tvrdým nárazom dopadla na pieskovcovú podlahu...

Prehrala som.



Prekvapivo som nepočula žiadne zvuky. Do nosa sa mi nahrnula vôňa gumených rukavíc a nestráviteľného pachu liekov. Zamračila som sa a dokorán otvorila páliace oči. Uprela som ich na biely strop, ktorý sa mi začal sfarbovať na zeleno, modro, fialovo, opäť som zavrela oči a začala plytko dýchať. Zmorená som sa prevalila na bok a znova sa pokúsila iba mierne nakuknúť na svet okolo mňa. Farebné kruhy už z môjho pohľadu konečne zmizli. Uvedomila som si, že ležím na nemocničnom lôžku. Takže som skutočne prehrala. Nechcela som ani len myslieť na tie posmešné tváre ľudí, keď sa vrátim späť do školských lavíc a tréningových hál. Zrazu som mala taký pocit, že bude lepšie ak zostanem v nemocničnom krídle zavretá navždy.

,,Už je hore," zašepkal mierumilovný hlas mladej sestričky. Zaklipkala som unavenými a slzavými očami a zahliadla mierne rozmazanú siluetu muža sediaceho na stoličke vedľa lôžka. Jeho sivomodré oči mi pripomínali oči Hypnomora. Iba si ma matne premerali a potom sa už sústredili iba na ženu, ktorá na mňa ukazovala svojím kostnatým prstom. ,,Čo sa to s vami porobilo Hendrová!?" Zvrieskla na mňa, načo sa ju sestrička snažila utíšiť. Už som si pomaly začínala myslieť, že sa dostávam do neba. Bohužiaľ, moja trénerka je nesmrteľná, takže pochybujem, že by sa dostala čo i len pred nebeskú bránu, keď už, tak zaručene do pekla. Pozdvihla som svoje oči na úroveň jej a znova ich sklopila. ,,Takéto veci dokážu aj prváci. Nie to tretiaci Hendrová. Počúvate ma?" Pretočila som červenajúcu sa tvár do vankúša a nespokojne zamraučala. Veď to bol Hypnomor a ešte k tomu rozprával! rozkričala som sa vo svojom vnútri. Trénerka si odfrkla. ,,Toto je tvoj nový tréner. Taký talent, ako si ty, nenechám len tak padnúť na dno." Ja a talent? To si tu asi zo mňa fakt niekto začína uťahovať. Ešte som nezažila, aby na mňa profesori vynakladali úsilie, nie to ešte aby mi platili trénera. Nútene som sa posadila a prekvapivo som sa dokázala aj bezbolestne zamračiť. ,,Moje meno je Mark Ross, rád ťa spoznávam." Nastrčil ruku mojím smerom, no ja som ju bezprostredne odignorovala. ,,My si tykáme?" Pozdvihnem obočie, načo ma pán Ross obdarí obrovským úškrnom. ,,Nie je medzi nami veľký vekový rozdiel," prehodí, a bez ďalších rečí stiahne ruku späť. Zagánim na trénerku, no tá už sa s nadurdeným pohľadom stráca z nemocničnej izby. ,,Vraj je tvoj zdravotný stav v poriadku, takže by sme mohli začať trénovať hneď poobede." Zarazene naňho pootočím hlavu a dotknuto zaklipkám očami. Pred chvíľou som si sľubovala, že túto posteľ nikdy neopustím, a teraz mám dokonca ísť ešte v tento deň potiť krv na ihrisko. Sestrička pripravená čeliť môjmu zarazenému pohľadu sa radšej otočí na päte a odkráča preč. Ďakujem pekne.

Mark sa postaví zo stoličky a opráši zo seba neviditeľný prach. S grimasou mi podá malé zrkadielko a bleskurýchlo sa mi stratí z dohľadu.

Prižmúrim jedno oko a nadvihnem zrkadielko pred svoju tvár. Z môjho hrdla vyjde priškrtený vzdych. ,,To som takto vyzerala celú tú dobu?" spýtam sa samej seba hlasnejšie, ako by bolo treba a rukou si zakryjem ústa s pohľadom upreným na moje červené oči s bombastickými vačkami pod nimi.



Horko-ťažko som sa postavila na rovné nohy a došuchtala sa do svojej internátnej izby. Bola to síce stiesnená izba iba s jednou posteľou a dotrhaným gaučom, no aj tak som ju mala rada. Samozrejme, k výbave mojej izby patrila aj menšia kuchynka a pavučinami zamorená kúpeľňa. Takto som si síce úplne nepredstavovala miesto, kde budem po tréningoch zomierať, no lepšie stále to bolo lepšie ako nemať nič. Z tváre som si zmyla čiastočky piesku a potu a snažila sa presviedčať samú seba, že vyzerám ako človek. Zbalila som si potrebné veci a sebavedomie, ktoré sa očividne po ceste do tréningovej haly niekam skotúľalo, pretože akonáhle som tvorila dvere telocvične do nosa mi udrel nepríjemný pach čerstvo nalakovanej haly, čo mi pripomenulo ,,zlaté" časy na tejto akadémii. Keď som zahliadla Rossa, ako si spokojne vysedával na zemi v tureckom sede znova som sa zamračila. Všetko mi na ňom pripomínalo toho drzého draka. Hmlisté oči, pieskové vlasy a dobre stavané, strach naháňajúce telo. Boli sme tam úplne sami, keďže ostatní študenti mali besedu o Lenckej dimenzii boja. Jedna z množstva dimenzií, ktorá patrí k tým najsilnejším.

Postavila som sa na špičky a rozhliadla sa po opustenej hale tváriac sa, že ho nevidím. ,,Už som sa obával, že neprídeš," zaštebotal Ross a ironicky napodobnil môj včerajší zarazený výraz. Zvraštila som obočie a odhodila malý tmavomodrý ruksak pri tribúnu. ,,Začnime teda s rozcvičkou, môžeme?" ,,Bola by som radšej, keby ste ma nechali aspoň tento deň si ešte oddýchnuť-" ,,Mali by sme si tykať," prerušil ma a pristúpil bližšie ku mne, aby mohol znova vystrieť ruku mojím smerom. Povzdychla som si a potriasla si s ním ruky. ,,Melanie Hendrová, tretí ročník." ,,Mark Ross, tvoj nový tréner, teší ma, Melanie."



Bol to najhorší tréning aký som kedy v živote zažila. Ale nebol ani taký hrozný, ako to, čo prišlo potom. Po desiatich kolách behanie, kde som ledva naberala dych, som ako mŕtvola dopadla na kolená a následne na štyri ako taký pes. Mark na mňa posmešne zaštekal. Dobre, možno som vyzerala smiešne, no za to uvoľnenie svalov to stálo. Mark si vytiahol malý zápisníček a začal si po ňom búchať perom. ,,Máš zlú stabilitu, ako chceš jazdiť na drakoch?" spýtal sa ma s určitým pátosom v jeho hlase. Jazdiť na drakoch? To je nejaká staromódna technika krotenia drakov alebo čo? Povzdychla som si. ,,Som z ľudského sveta. Väčšinu času som strávila venovaním sa môjmu malému bratovi-" ,,To ťa neospravedlňuje," znova ma prerušil, ,,ja som tiež z ľudského sveta," odvrkol a hodil na mňa vážny pohľad. Bola som celkom prekvapená, že niekto, ako on, pochádza z ľudského sveta. Nepôsobil tak ani zďaleka. ,,Musíš sa snažiť viac. Zajtra ťa tu chcem vidieť o piatej ráno-" ,,Čože!?" zhúkla som naňho, a napriek pálivej bolesti v stehnách som vyskočila na rovné nohy. ,,Veď ja musím chodiť aj na hodiny!" zvolala som za ním a nadurdene som si prekrížila ruky cez prsia. ,,Škola ti začína o ôsmej. Dve hodiny tréningu ti ako menšia rozcvička postačia." Prehltla som hrču v hrdle a horko-ťažko pozbierala svoju padnutú sánku zo zeme. ,,Tak menší tréning hej," zamrmlala som si popod nos. ,,Dostaneš sa do toho," odvetil a týmto naše dohadovanie skončilo. Nič iné ako veriť mu mi, bohužiaľ, nezostávalo.

~ '˙'˛° 14.03. 2018

Dúfam, že sa vám ďalšia časť páčila ^^ ....pokiaľ áno budem rada ak ma podporíte hlasom ^=^!