DRAČIA AKADÉMIA 1 - Povstanie Mordana

PODOZRIVÁ

Musím sa priznať, že som bola extrémne zvedavá. Celý deň som sa prechádzala po svojej izbe, ba dokonca som si aj sadla na kreslo pri zakázanú knižnicu. Nebola som však natoľko odvážna, aby som tam vkročila. Po chrbtici mi vždy prešiel mráz keď som pri nich sedávala a hľadela na ne. V jeden deň keď som sa vybrala na tréning, pripravená čeliť najhorším bolestiam, všetko sa pomaly začalo rúcať.

Stretla som Marka, ktorý sa na mňa hodil bezpríčetný pohľad až mi na malý moment pripomenul Loris. Povedal, že tréning sa ruší.

,,Prečo?," spýtala som sa, ,,dnes je celkom pekne, mohli sme ísť aj von." Mark neodpovedal. Proste sa otočil na päte a trielil preč. Niežeby som nebola rada, že tréning nie je, no niečo mi privádzalo tak nepríjemný pocit, že som si vzala batoh na plecia a opatrne ho nasledovala. V tejto chvíli som bola skutočný stalker. Mark mal namierené k riaditeľke, to som vedela aj bez toho aby som si to musela nejako overovať. Už mi to prišlo hlúpe ho nasledovať, a tak som sa iba prichýlila za roh a čakala. Vtom som si uvedomila, že úplne zmeškám hodinu dejín. Zahryzla som si do jazyka a vykukla spoza rohu. Nikto tam nebol. Žiadne roky. Chodba bola prázdna.

Skoro som vykríkla keď ma neznáma ruka schmatla za rameno a pritiahla k stene tento pocit mi bol veľmi povedomí s minulého incidentu. V mojich očiach bol vidieť strach, no keď som zistila, že to je Mark, moje oči potemneli. Predsa len to bol on. Klamal mi.

,,Takže som podozrivá," precedila som pomedzi zuby a rovnakým odporom v očiach aký mal teraz aj on som sa pozrela ja naňho.

,,Ako si vedela o tom, že Mordan niečo plánuje? Si s ním prepojená?" Odstrčila som ho nabok a tým som sa vymanila z jeho zovretia. ,,Nepoviem ti nič. Vedieť to nepotrebuješ." Odsekla som a vybrala sa späť do svojej izby. Dnes mám toho už po krk, pomyslela som si, keď ma náhle zastavil jeho hlas. Otočila som sa za ním, keď vtu ranu sa zhasli svetlá. Zase. Nie. Nie. Nie. Toto je zlý sen. Mark sa rozbehol ku mne. Srdce mi vyskočilo až do hrdla keď som sa zvrtla na päte a rozbehla sa naprieč tmou. Nevedela som kam idem. Neraz som sa potkla a škaredo dopadla na kolená, no viac mi záležalo na tom, čo sa som mnou stane keď ma chytí ako na odretých kolenách. Mala som chuť poštípať sa a prebrať sa z tejto nočnej mory, no všetko to bola realita. Keď som znova spadla zistila som, že som na schodoch. Našťastie bol na nich koberec. Vďaka bohu. Znova som ako zajac vyskočila na nohy a trielila do mojej izby. No ja som nemala ani tušenie, ktoré dvere to sú. Na probovanie kľučiek nebol čas. Vrhla som sa teda k prvý dverám, ktoré sa, vďaka Bohu matka božia, otvorili.

Ovial ma tak ľadový vánok až som mala pocit, že z úst vydychujem obláčiky pary. Moje oči si už navykli na tmu, a tak som konečne niečo videla. Ukryla som sa za poličku z knihami. Bola to taká veľká knižnica, až sa mi to nezdalo reálne. Keď vtom mi to docvaklo.

Som v zakázanej knižnici.

Prehrabla som si vlasy a pošúchala si odhalené ruky, na ktorých sa mi vyhodili zimomriavky. Ukľudnila som svoj dych a započúvala sa, no nič viac ako bitie môjho srdca počuť nebolo. Pomaličky som sa obzrela okolo seba. Na konci knižnice som uvidela veľký stôl. Pripomínal mi katedru v triede. Na moje počudovanie na stole svietila malá sviečka. Rozklepanými nohami a krvavými kolenami som sa nakoniec doteperila až k stolu a užívala si teplo sviečky. Na stole bola položená prazvláštna kniha, ktorá vyzerala skoro ako nová. Nebol na nej ani prach.

Démoni (Franc Handlberk). Prehltla som guču v hrdle a pozrela sa pred seba na dokorán otvorené dvere. Nikto tu nie je. Uisťovala som sa a siahla po knihe. Keď vtom sa dvere s rachotom zavreli a sviečka na stole zhasla.

Dopekla

Čo

Som

To

Urobila

Vtom som začula Marka ako kričal moje meno. Zacítila vzduch, ktorý ma akoby začal objímať okolo celého tela. Bol mrazivý. Začula som ako sa blany niečích krídel roztiahli. Tento zvuk spozná každý, kto žije s drakmi.

Zaplietla som sa so strážcom. Mark znova vykríkol moje meno, no strácalo sa v temnote. ,,Prosím, nechaj ma tak."

Šepla som a opatrne sa pohla vpred. Ďalej od stola a od denníka.

Nie.

Nemôžem ho tu nechať. A v ten moment som urobila najhlúpejšiu vec za Markovho kriku.

Vzala som denník do svojich rúk a utekala.

Tentokrát som sa však o nič nepotkla.

Možno by bolo po mne. Stačila by jedna chyba. Ale len možno.

~ '˙'˛° 14.03. 2018