DRAČIA AKADÉMIA 1 - Povstanie Mordana

V MENE SVOJEJ KRVI

,,Čo to má znamenať!" zvreskla som a nohami som kopla smerom k šedivcovi. Vyzeral ako odporný škriatok, a pritom som z neho cítila silnú dračiu auru. Nicolas mal v očiach neprítomný pohľad, ktorým mi kričal priamo do duše. Bolo mi jasné, že toto je jeho práca. Práca Hypnomora. ,,Laxas, rozviaž ju." ,,Ako si pán praje," odvetil a začal ostrým hrotom prerezávať lano. Nohy i ruky som mala v obväzoch, čo ma len utvrdilo vtom, že ma naozaj potrebujú.

Nezabijú ma. To ma upokojilo asi na pár stotín sekundy, pretože po Nicolasovi prišiel ďalší šok. Obzrela som sa okolo seba a uvidela čisté ruiny. Jediná vec, čo ma presvedčila o tom, že som stále v dimenzii akadémie bola samotná akadémia. Boli sme v jej pravom krídle. Doslova v ňom. Polovica steny bola rozpadnutá na veľké kusy niekoľko metrov pod nami. Jediné, čo zostalo nedotknuté na tomto podlaží, bola polovica veľkého kvetináča a obrovské dvere, na ktoré si veľmi dobre spomínam. Sieň, kde sa nachádzajú všetky drahokamy duše.

,,Obávam sa, že nikto nepríde na tvoju záchranu, pokiaľ nechcú prísť o jeden kŕčik študenta. Beztak je polovička akadémie v tupom spánku-" ,,Prečo si tu," šepla som smerom k Nicolasovi zúfalým hlasom. Mordan sa zasmial na plné ústa. ,,Chlapec nás sledoval celú cestu, našťastie sme nato prišli práve v čas. Bohužiaľ, prehral v boji s naším Uspávačom. Aspoň nám urobil takúto nádhernú plošinu, čo hovoríš Laxas." Hypnomor iba splašene prikývol a schmatol ma za boľavé zápästie. Bola som tak zaskočená, že som aj zabudla syknúť od bolesti. Nechala som so sebou manipulovať ako s handrou.

,,Bež dovnútra a prines mi ten drahokam, inak ho zabijem. A nielen jeho, ale aj všetkých na tejto akadémii, nezostane po nej ani mastný fľak." Vystrašene som sa pohla k dverám. Nemám inú možnosť. Nemám silu nato, aby som mu ublížila a už vôbec nie nato, aby som niekoho ovplyvnila svojou mocou. Možno som si to však len všetko nahovárala, viac-menej som bola ovplyvnená Hypnomorom. Pomaly som kráčala k dverám a sledovala, ako sa predomnou magicky otvárajú.

Teda nebola to tak celkom pravda. Dvere boli už trocha narušené, a tak stačilo naozaj iba trocha zatlačiť. Keď som sa však dlaňami dotkla dvier, moje ruky sa začali triasť. Spomenula som si na obrovského draka a na všetko, čo sa mi v ten deň udialo v tejto miestnosti.

Netúžila som to zažiť znova a určite nie takto. Práve som sa chystala zradiť svoju dimenziu, svoju krv. 

Ruky som stisla v päste a chladne sa obzrela za plece.

Musím niečo vymyslieť, a to rýchlo.

V mene svojej česti a pôvodu.... záchrane celej dimenzie.