,,Nebojovala s nimi ona ich donútila, aby tancovali po jej boku."
Melanie Hendrová, neobyčajné dievča, ktoré skrýva iba jedno veľké tajomstvo. Chodí na dračiu akadémiu.
Ich akadémiu však čaká veľké nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva pod rúškom tmy a...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
,,Huh?" Čo to je za pocit?
Začudovala som sa, keď ma prekvapil nepokoj, ktorý mi stiahol hrdlo.
Akoby sa z môjho vnútra niečo dralo von.
Trpká pálivá bolesť, akoby bola moja hruď v ohni.
Musela som spomaliť tenpo behu a na moment sa zastaviť. ,,Čo to robíš? Nemáme čas, ponáhľaj sa!" Ruku som si položila na rozpálený hrudník. Akoby som práve ubehla maratón, no pritom som bežala iba pár metrov. Otriasla som sa a pokračovala som za Markom, s rukou pevne zvierajúcou moje šedé tričko prilepené potom na hrudi. Zadychčane sme sa rútili von. Nebo už teraz vyzeralo, akoby ho zaplavilo krvavé more. Na oblohe sa vznášali draky, tisíce drakov.
Nie..
Oni sa nevznášali. Oni nelietali.....jednoducho padali bezvládne k zemi. Roztrhané krídla a rýdza dračia krv, ktorá postriekala trávu pod nohami. Mŕtve nehybné telá dopadali na zem. Musela som si prikryť rukou ústa, aby som zvládla salto môjho žalúdka. Trasúca ruka mi klesla k boku. Všade okolo bol počuť krik....vo vzduchu sa niesol pach dymu a i hrozivý strach.
,,Melanie!" Zvrtla som sa na päte tak prudko, až som si skoro vyvrtla členok. ,,Elis!" vyhŕkla som, a celú si ju prezrela. Oblečenie mala postriekané krvou, no vyzerala byť v poriadku. ,,Ošetrujem zranených, robím čo sa dá-" v tu ranu sa ozval výbuch. Niečo sa isto zrútilo. Zem sa prudko otriasla. Podoprela som sa o Elis a ona zároveň o mňa. Mark nás obe kŕčovito chytil pod pazuchy. V mihu oka sa Elis pozviechala a premenila sa na žiarivo zeleného draka. Roztiahla blanité krídla a postavila sa pred nás. Mohutným dračím chvostom, na ktorom sa jej týčilo niekoľko ostňov, švihla po balvane, ktorý sa na nás zvrchu rútil. Roztrieskala ho na márne kúsky. Z úst jej vyšiel obláčik dymu, keď sa mi začala dračím hlasom prihovárať. ,,Mordan prichádza, musíme ochrániť ostatných a dostať ich do bezpečia." O Elisiných slovách by ma ani nenapadlo pochybovať. Horlivo som prikývla a rútila som sa do izby pre zbrane. Mark ma čestne nasledoval. Hneď ako som vtrhla do izby, vybavila som sa dýkou a lukom, ktorý ležal pod posteľou v prachu. Vzala som si aj šípy, ktoré som si veľmi šanovala, keďže všetko toto mám po svojom otcovi, ktorý ma s tým naučil zachádzať keď som bola malá. ,,Vieš strieľať?" ,,Nedokážem sa premeniť, toto je jediná vec ako môžem pomôcť-" ,,Môžeš predsa pomáhať raneným," hlesol Mark. ,,Pokiaľ sa nezbavíme protivníkov, ranených bude iba pribúdať," odsekla som a rozbehla som sa späť do toho chaosu.
Celý čas mi akoby v hlave tikali hodinky, naťahovala som luk a mierila na blízke terče, na nepriateľov. Keď som vo svojom perifériu uvidela Marka, ako sa pasuje s dvojhlavým drakom o veľkosti kamióna, ruky mi skameneli. Chcela som mu pomôcť, no strach, že trafím Marka mi nedovolil natiahnuť luk. Silne som si zahryzla do spodnej pery a zakliala. ,,Nebuď hlúpa Hendrová." Zhlboka som sa nadýchla a vystrčila som hruď. Zamerala som sa na drakove vypúlené čistobiele oči. Natiahla som tetivu a zmierila som. Ja neminiem. Šepla som si pri výstrele, ktorý sprevádzal hlboký výdych. Trafila som sa mu presne do oka. Mark mal dokonalú príležitosť mu odseknúť hlavy, a tú aj využil. Niečo mi zakričal, no ja som v tom hluku nedokázala rozoznať čo hovorí.
Rýchlo som to však pochopila, keď na mňa zvýši zletel čierny drak. Sotil ma na betón a nohu mi tlačil na hruď. Držala som jeho drápy, aby mi ju neprepichol. Dychčala som ako besná. Drakove sýto fialové oči sa však triasli strachom. Nedokázala som to pochopiť, no ani som sa nesnažila nechať uniesť. Keď som sa do jeho očí zahľadela hlbšie, chtiac-nechtiac, povolil nohu, ktorú mi tlačil na hruď. Vystrašené dráča. Ozvalo sa mi v hlave. ,,Áno, presne tak. Ty sa iba bojíš," hlesla som skôr sama pre seba ako preňho. Pozviechala som sa a po krátkych plytkých nádychoch som sa rozbehla do stredu diania, k už teraz zbúranej soche. ,,PRESTAŇTE!" zvrieskla som na plné hrdlo, i keď ma možno nebolo počuť. No vrieskalo aj moje vnútro, a nato zareagovala väčšina drakov. Všetci sa zastavili. Teda aspoň draky otočili hlavy ku mne, zatiaľ čo ľudia sa buďto rýchlo spratávali preč, alebo s úžasom prizerali. Hruď ma pálila čím ďalej tým viac, akoby som to nekričala ja, ale môj drak. Nabrala som čo najviac vzduchu do svojich žeravých pľúc a pokračovala som: ,,Oni nie sú naši nepriatelia. Sú iba vystrašený, počúvajú jeho rozkazy," mávla som rukou do vzduchu. ,,Koho!?" ozvalo sa v dave. ,,Mordana," odvetil chladný hlas kráľovnej. Stála neďaleko od Elis a ranených ľudí, ležiacich na zbúranej kamennej dlážke. Prikývla som.
