DRAČIA AKADÉMIA 1 - Povstanie Mordana

SMRŤ KLOPE NA DVERE

Nechcela som sa tam vrátiť.
Zaprisahala som si, že už tam nikdy v živote nestúpim. A napriek tomu teraz stojím pred onými dverami opäť.

Znova rovnaký chlad v miestnosti....

Celá stuhnutá som stála na mieste a nehodlala už urobiť ani krok. Vzchop sa. Vedala som však, že nahovárať si veci ničomu nepomôže. Ešte viacej som sa roztrásla pri spomienke na papuľu obrovského čierneho draka, ktorá bola pri mne tak blízko, že som sa už videla v jeho žalúdku. Moje nohy sa sami od seba pohli vpred a prekročili prah dverí. Ovládajú mi myseľ, nie však dostatočne nato, aby som stratila svoj vlastný úsudok.

Keď do mňa však náhle niekto zozadu vrazil, zletela som na dlážku a dvere boli za mnou do sekundy zatvorené.
Búšila som do nich päsťami aj keď som veľmi dobre vedela, že mi to nepomôže. Ani predtým mi to nepomohlo.

Keď som začula rev draka, celá moja maličkosť sa striasla. Doparoma, a to si hovorím krotiteľka drakov.
Silno som zatla zuby a ruky stisla do pästí. Pohla som sa vpred. Namierila som si to rovnou čiarou na hromadu drahokamov, kde som vnímala iba svoj cieľ. Snažila som sa ignorovať dračie kroky, ktoré boli také mocné až zem dunela. Vzduch oťažel čím bližšie sa drak dostával. Vyštverala som sa na hromadu, pričom som opakovane skĺzla dole. Zubami som si drtila jazyk a neustále som sa načahovala za drahokamom. ,,Melanie, to zvládneš," zasypela som a mierne nadskočila. Bol to síce riskantný krok, no konečne som drahokam zvierala v rukách.

Prvý raz ma jeho sila odhodila dozadu, no tentokrát ma talizman spoznával. Roztrasene som vydýchla a chcela som zliezť dole, no pravá noha sa pošmykla a ja som zletela na tvrdú dlážku. Vykríkla som. Tupá bolesť mi paralizovala celé telo, pričom mi drahokam vyletel z ruky. To však nebolo najhoršie, drak znova zreval a tentokrát to už bolo hádam aj za mojím plecom. Ako had som sa plazila za drahokamom, no môj chrbát mi nesutále pulzoval od toľkej bolesti, že som musela chvíľu zostať iba nehybne ležať.

Nie, nie, nie, nie, postav sa.

Už ani neviem azda som to kričala nahlas alebo v svojej hlave. Obzrela som sa za rameno a videla som tú jeho leskú čiernu kožu, ako sa pomaly približuje ku mne. Pazúrami, v ktorých očividne čochvíľu skončím, robil hlboké ryhy do podlahy. Posnažila som sa vyštverať na kolená a všetkými silami čo mi zostali som sa natiahla za talizmanom. Hneď ako som ho schmatla som si ho tuho pridržala pri srdci.

Teraz som čelila drakovi tvárou v tvár.

Zas a znova.

Jeho žlté oči ma s hnevom pozorovali. Videla som, ako sa mu napínajú svaly a ako sa jeho veľká hlava s ostrými tesákmi skláňam ku mne. Čo ak sa tomu tentokrát nevyhnem?

Voľnou rukou som sa posúvala po zadku bližšie k dverám, no opätovne som sykla od bolesti a znova dopadla tvárou na dlážku. Drakova hlava bola už iba niekoľko centimetrov odomňa.

Cítila som jeho horúci dych na mojej tvári. Odvrátila som od jeho žltých oči zrak a pevne som zovrela drahokam, div že sa nerozbil. ,,Prosímťa, nechaj ma tak. Prepáč, že som sem znova vošla ja som naozaj nechcela len ma nechaj odísť!" vyspala som zo seba a pritom som sa iba kútikom oka pozerala na draka.

A práve vtedy ma napadol ten najšialenejší nápad.

Pomocou steny som sa posúvala na nohy. Keď som už skoro stála bez akéhokoľvek náznaku strachu som sa pozrela drakovi do očí.

Krotiteľka sa vo mne nezaprie...
Cítila som tú energiu medzi mnou a drakom. Vedela som, že mám na viac.

,,Možno vyzerám ako šialenec, ale teraz ti prikazujem, aby si ma na slovo počúval- a hlavne nezožral."