DRAČIA AKADÉMIA 1 - Povstanie Mordana

CHLADNÁ HORÚČAVA

Každým ďalším krokom, nech bol aj akokoľvek malý, sa mi natrhol ďalší kus kože. Biele svetlo, ktoré čierne plamene vyžarovali ma prenásledovalo celú cestu. Nedokázala som poriadne dýchať. Okolité steny mi brali dych, i keď som nebola typ človeka, ktorému vadia stiesnené priestory. Bol to chladný oheň a pritom tak pálivý. Nohy ma ledva držali, bolo to akoby som chodila po ihlách. Snažila som sa presúvať čo najrýchlejšie. Oheň sa stále šíril ďalej, no mala som pred ním dostatočný náskok.

Celú cestu, ktorú som doposiaľ prešla, som plakala. Už však nie od bolesti tak ako o strachu. Bála som sa čo bude so mnou, no viacej ma desilo pomyslenie na druhých. Možno si už uvedomili, že som zmizla. Ani neviem koľko hodín či dní prešlo od momentu, kedy som bola unesená.

Náhle som do nôh dostala silné kŕče a s duniacim zvukom som dopadla na kolená. Bokom som sa zvalila na stenu a prudko vydychovala. Cítila som chlad na koži a oheň vo svojom vnútri. Bola som zničená. Dostala som sa tak ďaleko, no nestačili mi sily aby som to dotiahla do konca. Bohvie kam táto cesta vôbec nejde.

Možnože je nekonečná...
A možno je nekonečná iba pre mňa.

,,To ma podrž, dostala si sa dosť ďaleko dievča." Ozval sa škrekľavý mužský hlas niekde z diaľky. V hlave mi dunelo a pomaly som strácala aj svoje zmysly. Zrak bol natom snáď zo všetkých najhoršie. ,,Je mi ľúto, že toto musím urobiť, ale môj pán by vás len tak zomrieť nenechal. Neobávajte sa. Stačí len keď zaspíte."

Jeho slová sa akoby v tme strácali. Jediné čo som pred mojím kolapsom zacítila, bola vôňa ľalií a kostnaté prsty, ktoré zovierali moje krvou zaliate zápästia.

•••

Viete, aký to je pocit, keď stojíte na okraji skali a vietor vám šuští do uší?
Presne to som cítila.

Bolo to, akoby som padala z najvyššej skaly a vietor sa ma snažil uniesť, no márne.

Cítila som sa však vyliečená, akoby som bola znovuzrodená. Okolo mňa bolo náhle také ticho, že som počula iba tlkot svojho srdca a svoje pomalé dýchanie. Jemne som od seba odlepila viečka a zahľadela sa na modrastú oblohu. Ešte stále som však mala zahmlený zrak, a tak som videla iba náznaky farieb. Otočila som na pravú stranu a povšimla si uľovo čierne vlasy. Niekto ležal vedľa mňa.

Silno som privrela oči a znova ich otvorila. Obrazce sa začali dávať dohromady a i keď som si stále myslela, že snívam, vedľa mňa ležal Nicolas. V ruke zvieral drahokam, ktorý sa podobal na drahokam duše Mordanovej sestry Lucy. Keď som sa však posnažila postaviť sa z hlinistej zemi, akoby ma niekto kameňom udrel, hneď ma to hodilo späť. Zrak sa mi znova začal rozostrovať a hlava točiť, akoby som bola na kolotoči.

Keď som však znova otvorila oči, už to nebolo také mierumilovné, ako predtým. Bola to len ďalšia vidina, ktorá mi ukázala iba polopravdu. Ležala som na hline obviazaná lanom. Vedľa mňa čupel chudý nízky šedivý muž s očami Hypnomora a ceril na mňa naostrené zuby. Nad ním stál už samotný Mordan a tentokrát na mňa hľadel s vypočítavým a chladným pohľadom. To, čo ma však prinútilo sa odtiahnuť bol jeho nôž, ktorým hrotom prechádzal po Nicolasovej sánke.

,,Tak čo drahá, dohodneme sa?"