Into you

1.

Everythin must begin

Prebúdzam sa na otrasný zvuk môjho budíka, ktorý mi pripomína že  je pondelok. Tento deň tak hrozne neznášam. Je to deň, ktorý nám pripomína začiatok ďalšieho hrozného a dlhého týždňa a hovorí, že víkend sa práve skončil. Neznášam školu a ľudí v nej. O to viac neznášam prestávky, pretože vtedy som centrom pozornosti. Všetci si na mne vybíjajú zlosť a ja nemám kam ujsť. Príde mi to nemožné. Vždy si na mňa počkajú a robia mi zo života peklo. Asi je normálne, že sa ľudia potrebujú niečím zamestnať, ale šikana? Prečo práve ja? Nie som triedna bifľoška, aj keď sa snažím a nie som ani škaredá, tak prečo? Prečo si vybrali práve mňa? Čím som si to zaslúžila? Nemohla som byť normálna? Asi nie. Asi nie som podľa ich predstáv. Tieto otázky sa mi v hlave víria už dlho, no nepozná na ne odpovede. Nie je správne zvykať si na niečo zlé, no ja som si na to už asi zvykla. Zo začiatku som sa bránila, no po čase  to prestalo mať význam. Chalani sa ma pokúšali zbaliť ,ale šlo im iba dostať ma do postele. Nikdy som žiadneho nepobozkala a ten šok, keď sa Matias začal po celej škole chváliť, že sa so mnou vyspal. Bolo to hrozné. Bola to lož. Vtedy sa na mňa nadávky typu ,,štetka" či ,,kur*a" padali z každej strany. Avšak nikdy nie je tak zlé, aby nemohlo byť horšie, že?

Ako malá som verila na rozprávkový happy end. Snívala som o princovi na bielom koni, ktorý ma pred nimi všetkými ochráni, ktorý sa o mňa bude starať a volať ma princeznou, no teraz viem, že to bol len detský sen. Nič také neexistuje, pretože nežijeme v rozprávke. Je to tak ako to je...

-Kiara, o 10 minút vyrážame!- kričí na mňa mama z prízemia. Nevie o tom. Nikto o tom nevie, pretože to nikoho nezaujíma. Vstanem z postele a vbehnem do kúpeľne kde vykonám bežnú rannú hygienu. Napokon urobím decentný make-up a vlasy si v rýchlosti rozčešem. Prezlečiem sa z pyžamových šortiek a do čierneho tielka, cez ktoré som si obliekla červený tenký svetrík a čierne šortky. 

Prehodím si na plece svoju tašku a zbehnem dole schodmi, kde ma už čaká mama. Bez slova sa obujem a nastúpim do auta. Cesta je tichá, pretože sme obe myšlienkami inde. Snažímsa byť pokojná, len kvôli nej. Nemusí sa o tom dozvedieť práve teraz.Keď som to zvládla sama doteraz, zvládnem to aj naďalej. Musím! Ale som na to pripravená? Zase?

-Drž sa srdiečko- rozlúčila sa so mnou mama s úsmevom na perách. Keby si tak vedela...

-Ahoj- nasadila som falošný úsmev a vystúpila z auta. Moja mama si myslí, že som populárna a že mám kopec priateľov. Má peknú predstavivosť, ale realita je iná. Zakývam jej až dokým sa jej auto nestratí za rohom. Vytiahnem si z tašky mobil so slúchadlami, ktoré si okamžite vopchám do uší. Vďaka nim nebudem počuť žiadne blbé poznámky na moju osobu. Vďaka nim budem myšlienkami inde. Kráčam po chodníku a každým jedným krôčikom som bližšie a bližšie k hlavným dverám školy, za ktorými je dlhá široká chodba plná deciek, ktoré ma neznášajú. Je to vzájomné. 

Opatrne stlačím kľučku dverí a vkĺznem dnu. Ignorujem všetky pohľady a kráčam priamo k svojej skrinke. Vytiahla som si slúchadlá a strčila ich do tašky.

-Kiara, máš dneska večer čas?- ozval sa spoza mňa jeho perverzný hlas. Ani som sa k nemu neotočila, pretože som ihneď vedela kto to je. On to začal. On ma svojím spôsobom zničil.

-Odíď Matias!- povedala som pokojne a popritom si vybrala zo skrinky učebnicu biológie. Avšak jeho teplý dych na svojom krku som cítila stále. Nanešťastie nie len dych.Jeho ruky mi padli na boky a prinútili ma pozrieť mu tvárou v tvár.

-Mohli by sme si...TO...zopakovať- uškrnul sa. Znechutene som na neho pozrela a jeho ruky surovo stiahla dole.

-Daj sa vypchať!- skríkla som a odpochodovala som do triedy. Viem, že náš rozhovor práve počúvala celá škola. On je kapitán futbalistov, čiže jeden z tých najpopulárnejších žiakov na celej škole. Ľutujem chvíľu, keď som mu povedala ,,áno" na rande, na ktoré ma pozval. Avšak minulosť už neovplyvním, na to by som musela vymyslieť stroj času a popravde netuším ako sa to robí. Neviete mi pomôcť? Fakt by mi to pomohlo -_- .Vtedy som ešte nevedela čo je zač... a ani to, že ma chce len do postele...

Tak a je to tu. Celkom nezáživný a nepriťahujúci začiatok príbehu, do ktorého dám postupne veľa. Upozorňujem, že samotné začiatky nie sú mojou silnou stránkou. Dajte tomu šancu, snáď Vás nesklamem. Vaša Adeqa.