Into you

30.

-Crrrn- ozvalo sa školskou chodbou.

-Musím, vidíme sa?- spýtal sa a venoval mi letmí úsmev. Prikývla som. Otočil sa na päte a odkráčal opačným smerom.

-Máte k sebe nejako moc blízko- skonštatovala nahlas Liv. Mykla som plecami, pretože je to tak. Za mega krátku dobu sa z nás stali skvelí kamaráti ale to vlastne môžem povedať aj o nej a babách či chalanoch, nie? V každom prípade som neskutočne rada, že ich mám.

-Myslíš, že by si mohla u nás dnes prespať?- spýtala sa ma, čím sa snažila zmeniť tému.

-Vlastne...áno.Myslím že by to šlo- povedala som a jemne sa na ňu usmiala.

-Poďme teda na telesnú- povzdychla som si a vykročili sme.

//

-Si si istá, že chceš hrať?- spýta sa ma šeptom Liv. Máme hrať vybíjanú a úprimne? Bojím sa. Nikdy som si nemyslela, že sa budem báť vybíjanej alebo protivného družstva, no keď si všimnem Camillu a jej žiarivý úsmev na tvári, je mi zle. 

-Chcem- odpoviem rýchlo, aby som sa k odpovedi viac nemusela vracať. Nechcem hrať... Nemáš na výber.

-Pravidlá poznáte. Hráme na jeden život- ozval sa telocvikárky, na ktorú sa dnes snažím byť obzvlášť milá. Pýtate sa prečo? Vlastne sama neviem. Možno mi tá bolesť z pleca udrela až do mozgu a teraz som mimo. Just Joke. :D

Prekvapivo sme ostali v hre len ja a Camilla ako kapitánky oboch tímov. To je mi náhoda, že? Ale toto je šanca. Aspoň sa to tak snažím brať. Šanca vrátiť jej to čo urobila ráno po fyzickej stránke. Vybíjaná pre mňa nikdy nebola problém. Môžem len dúfať, že dnes to nepokazím. Harpia vyhodila loptu do vzduchu a my s Camillou sme okamžite vyskočili s úmyslom chytiť loptu a vybiť protihráča. Na moje nešťastie Camilla ju nahrala na svoju stranu, no padla jej na zem. Skvelé, aspoň nie je nabitá. Bežala som dozadu, aby mala menšiu šancu vybiť ma, keďže si ju už stihla nabiť. Lopta nečakane letela presne na moje brucho, no ja som ju v poslednom okamihu chytila a tak sa mi nič nestalo. Z celej sily som ju hodila na ňu. Neustála to. Aj keď loptu stále držala padala dozadu a viete si predstaviť padať Barbínu na jej riť? To si radšej ani nepredstavujte. Podstatné je, že pustila loptu na zem a tým sme vyhrali. Mala som na jazyku škaredú poznámku o jej zadku, no niečí dotyk na mojom pleci ma prerušil. V okamihu som sa strhla a otočila k dotyčnej osobe. Benjamín. Prečo ma to neprekvapuje?

-Bolo to nutné?- spýtal sa podráždene.

-Prosím?-zaskočil ma. Teraz ma ide akože poúčať o tom ako sa rá vybíjaná alebo čo!?

-Kiara mali by sme ...ísť- kričala za mnou, no až po chvíli si všimla Bena. Neviem ako sa niekto ako on nedá nevšimnúť ale nebudem to riešiť.

-Súhlasím- poviem a začnem cúvať.

-Nie! Najprv mi vysvetli, prečo si ju zbila!!?- hovoril to odporným tónom hlasu, akoby ma vôbec nepoznal. A zjavne ma ani nepozná, keď jej uveril.

-Prosím?- znovu ma prekvapil. Ako si to môže myslieť? Ako to, že jej vôbec uveril?

-Toto ti povedala?- ironicky som sa zasmiala.

-Čo je? Bojíš sa priznať čo si spravila?- spýtal sa posmešne.

-Neverím tomu, že si jej uveril- sklamane som zakrútila hlavou.

-Poďme odtiaľto- šepla som Olívii, ktorá na neho hádzala znechutené pohľady, na ktoré som sa ja viac nezmohla. Tak veľmi som si priala, aby mi jednoducho veril ale on uveril jej. Aj vám to pripadá tak hlúpe? Nula ako ja zbila školskú Barbie? Veď to je nezmysel. Zasmejem sa nad tým. Ak je tak hlúpy a naivný, že tomu uverí tak prosím.

-Slečna Tynsová poprosím vás dostavte sa do riaditeľne- ozve sa školským rozhlasom. Zamrznem na mieste. To myslíte vážne? Ona svoju lož posunula aj riaditeľovi?

-Zvládneš to. povieš im pravdu- povie jednoducho Olívia a jemne sa na mňa usmeje.

-To neurobím- záporne pokrútim hlavou. 

-Nemôžem.-dodám a okamžite zmiznem v dave ľudí.

***

-Mladá dáma ako si to predstavuješ?- skríkla po mne mama, hneď čo som prekročila prah nášho domu. Najprv som na ňu nechápavo pozerala, o potom mi to do-cvaklo. Určite jej volali zo školy.

-Volali mi zo školy- nahnevane si prekrížila ruky na hrudi. Nehovorila som ti to? 

-Povieš mi k tomu niečo?- spýtala sa vážnym tónom hlasu, po ktorom mi prebehla triaška po celom tele. Poviem jej k tomu niečo? 

-Hmm...dnes prespím u Olívie- povedala som pokojne a okamžite som kráčala hore schodmi. Najradšej by som už bola u nej, no zatiaľ sa vláčim hore schodmi. Prečo vlastne nemôžeme mať výťah, alebo aspoň eskalátor? Nie, my musíme mať schody! Aghh...

Rýchlo som si vymenila knihy, ktoré budem potrebovať na zajtra a napchala som si tam aj veci na prezlečenie. Ruksak som si opäť prehodila na plece a zo stoličky som schmatla svoju čierno bielu károvanú košeľu.

-Kam si myslíš, že ideš?- ozvala sa moja mama, keď som sa už pred dverami obúvala.

-Povedala som ti. Prespím u Olívie- rezignovane, chrbtom k nej som odpovedala na jej stupídnu otázku. 

-Ideš za nejakým chlapcom?- spýtala sa protivne.

-Prosím? Nie!! Veď hovorí, že idem za Olíviou- skríknem. Vážne mi už ani ona neverí? Cítim sa hrozne.

-No to určite- odfrkne si a pozrie sa inam.

-Nikam nepôjdeš!- povedala prísne.

-Mami to nemôžeš- vážne som sa na ňu pozrela. Čo sa to stalo? Čo sa to práve deje? Moja vlastná mama mi neverí? Počkaj ty sa čuduješ, že verí učiteľkám a nie tebe, ak si sa nepriznala? Prepáč zlatko, ale ani ja by som ti neverila. Toto snáď nemôže byť pravda. Normálne sa bojím sama seba opýtať, či dnešok môže byť horší ale odpoveď by bola asi áno, takže budem ticho.

-Ale môžem a práve som to urobila!- protivne sa na mňa usmeje.

-Nechcem ísť za žiadnym chlapcom jasné? Prečo mi sakra neveríš?- skríknem, pričom to všetko čo sa v mojom živote deje na mňa práve doľahá. Oči sa mi začínajú plniť slzami, no úspešne ich zadržiavam. Som si istá, že tu dnes spať nebudem, aj keď by ju to malo roztrhať na kúsky od hnevu. Neostanem tu, pretože ma neprinúti.

-Je mi ľúto, že mi neveríš ale dnes tu nebudem spať- povedala som rozhodne, pričom sa mi lícom skotúľala neposlušná slza, ktorú mala možnosť všimnúť si. Neriešila som to. Otočila som sa na päte a aj napriek ostrej bolesti v bruchu som sa rozhodla utekať. Neostanem tu. Nemôžem. A nemôžem ani za Liv, pretože by ma odtiaľ odvliekla, ale kam inam pôjdem?

--------------------------------------------------------------------------------------------------

Dievčatá :/ veríte tomu, že toto je 30. časť? Ja sama nie :/ stále rozmýšľam či z toho spravím telenovelu a natiahnem to na cca 60 častí alebo to jednoducho dotiahnem do 45. časti a hotovo :/ Neviem..zaujíma ma váš názor :)  :/ či už pozítivny alebo negatívny 

 :) Baví vás to ešte? Čakali ste to :O ? V každom prípade si vážim všetky hlasy, všetky komentíky aj každé jedno sledovanie :) Girls veľmi si to vážim :) I <3 you guys  

Vaša Adelqa.