Into you

2.

Posadila som sa na svoje miesto v druhom rade pri okne. Sedím sama za čo učiteľkám neskutočne ďakujem. Nezniesla by som sedieť s nejakým debilom, ktorý by si ma ešte aj cez hodiny doberal, alebo s nejakou kravou, ktorá by bola protivná. Ak si myslíte, že sú na tejto škole aj normálny ľudia, tak ste na omyle. Všetci sú tu rovnakí. Som sama. Niet nikoho kto by sa ma zastal, kto by ma povzbudil či podporil. Občas si pripadám ako ryba medzi žralokmi a to nie je vôbec príjemné. Prečo nemôžem byť šedá myška tejto školy, ktoré si nik nevšíma?

Práve zazvonilo a do triedy sa nahrnuli všetky decká, ktoré šli na mne oči nechať. Čo majú zas za problém?

-Nemôžem s teba oči odtrhnúť- zastal pri mojej lavici.

-A vieš, že ma to nezaujíma?-odvrkla som a všimla si že učiteľka mešká už 5 minút. Dočerta, kde toľko trčí?

-A ten tvoj zadoček- zamyslene sa usmial a zasekol sa mi pohľadom na hrudi. Nadvihla som obočie, pretože mi to prekážalo a prekryla si ruky na prsiach. 

-Tá kur*a ho stále neprestala baviť! - skonštatovala šeptom triedna ,,štetka", Camilla,no predsa som ju počula.

-Prečo si nenájdeš niekoho koho iného kto ti naozaj dá?- zdôraznila som slovo naozaj, pretože som mu chcela pripomenúť, že medzi nami dvoma nikdy nebolo nič viac ako jedno rande.

-Ale ale mačička má pazúriky- zasmial sa na mne. V tom sa dvere otvorili a dnu vstúpila učiteľka biológie, ktorá meškala presne 8 minút a 55 sekúnd. To mi akože urobila naschvál? 

-Matias sadni si prosím na svoje miesto- povedala milo.

-Nemôžem sedieť s Tynsovou? Viete, ona je dnes tak sexy...-horlivo navrhoval Matias našej učiteľke, pričom sa na celej situácií všetci zabávali. Do líc sa mi okamžite nahrnula červeň a tak som sklopila pohľad do učebnice.

-Uhádol si,nemôžeš! A teraz si okamžite sadni na svoje miesto!- zvýšila na neho hlas a on zdvihol nad hlavu na znak, že to pochopil. Ešte pred tým sa na mňa pozrel, no nevenovala som mu pohľad.

-Vždy dostanem to čo chcem- šepol v blízkosti môjho ucha. Striasla som sa, keď to urobil a následne odkráčal na svoje miesto.

-Tak žiaci. Ospravedlňujem sa za moje meškanie avšak máme nového študenta...-chcela pokračovať, no v tom sa ozvalo klopanie na dvere. Odrazu sa kľučka na dverách pohla a v nich stál. Vyšportovaný a vysoký chalan, ktorý bol naozaj pekný. Nepripadal mi ako bad boy, ako všetci okolo mňa. Asi po minúte som si uvedomila ako na neho zízam a tak som sklopila pohľad naspäť do učebnice.

-A tu si...- usmiala sa na neho učiteľka, ktorú mám celkom rada, pokiaľ nemešká.

-Žiaci toto je Ben Braun- predstavila ho a všetky baby okolo mňa z neho nemohli odtrhnúť oči. Akurát ja som bola tá ,,iná".

-Má na Bena niekto nejaké otázky?- spýtala sa nás.

-Si zadaný?- spýtala sa okamžite naša ,,krásna" a umelá Camilla. Ani neviem prečo ma to neprekvapilo. Ten chalan jej otázku totálne odignoroval.

-Kam si môžem sadnúť?- spýtal sa učiteľky, ktorá ukázala na voľné miesto vedľa mňa. On ma so mnou sedieť? Akože vážne? Veď mám dosť problémov aj bez neho! Rozčuľovala som sa v mysli, ale nedala som to nejako najavo. Vykročil ku mne a ja som odvrátila zrak. Pri najlepšom na mňa neprihovorí a pri najhoršom bude rovnaký ako ostatní. A čo ak je to tvoj vysnívaný princ na bielom koni, ktorý ťa prišiel zachrániť? Blbosť! Ja na rozprávky neverím! Aj tak je to absurdné! Veď ma celú hodinu úspešne ignoruje ni nevie, že sedím zhodou náhod v tej istej lavici ako on. Odrazu ku mne doletel skrčený papierik, ktorý sa obtrel o moju ruku. Zhlboka som sa nadýchla a psychicky pripravila na tie nadávky. Nie, ja to predsa nemusím čítať! Nemusím im dokazovať, že som stále slabá! Budem sa brániť, no nie? Viem, že túto vetu som si v hlave opakovala už toľko krát a ani raz to nedopadne dobre, ale takto to ďalej nejde. Nemôžu sa ku mne správať ako k handre, s ktorou vytrú podlahu. Nie, už stačilo. Obzrela som sa ponad plece a našla si osobu, ktorá mi to hodila. Usmieval sa od ucha po ucho. Matias! Môj vážny priam vražedný pohľad tváre sa v zlomku sekundy zmenil. pozrela som sa do zeme a tvárila sa že rozmýšľam. Po malej chvíľke som zdvihla hlavu smerom k nemu. Bolo viac než jasné, že zo mňa nemohol spustiť zrak. Zasmiala som sa a ukázala mu vztýčený prostredník. Zasmiala som sa a otočila späť k svojej milovanej knihe, k biológií. Ten jeho zamrznutý úsmev na tvári. Tváril sa prekvapene a nahnevane zároveň, ale nemohol urobiť nič, pretože bola v triede učka. To by si nedovolil. Kto by bol tak hlúpy a šikanoval by niekoho iného pred učiteľom? Hmm? Asi nik, že? Určite. Rozmýšľam ako predátor, a nie korisť. Tak si to ujasníme. Ja som tá KORISŤ!!!

Pomaly ozaj pomaly sa posúvam dopredu. Časti budú dlhšie, pútavejšie. Dajte mi čas. Vaša Adeqa.