Into you

68.

Ľudia majú tendenciu vybuchnúť. Neovládnuť sa a konať bez racionálneho zváženia danej situácie. Jednoducho konať, až potom myslieť. Heh, vyznie to tak hlúpo, keď sa nad tým spätne zamýšľam. 

Je to vplyvom dlhodobého stresu spôsobeného z vonkajšieho prostredia, ktorý nezvládnu, ktorý nezvládame. Keď to chceme napraviť je už neskoro. Vypovedané, späť vziať predsa nemôžeš. Nikto z nás. 

Mám takú teóriu, že v kritických situáciach, kedy sa nám niečo nepáči alebo s niečím nesúhlasíme, keď sa nám zdvihne tep kvôli niekomu či niečomu, nasadí človek druhú tvár. Masku, či práve osobu, ktorou ozaj je, ktorou sa bežne neprezentuje a presne tá časť teba samej robí, myslí a hovorí za teba. A ty to nemôžeš vziať späť. Význam slov si uvedomíš možno ihneď, možno o hodinu, no príliš neskoro na to, aby si sa tváril, že sa nič nestalo.

Bolí to. Význam vypovedaných slov. Možno ľutuješ, že boli adresované tebe a možno nie, možno si ich práve ty vyslovil, no ľutuješ to. Časom určite. Prečo potom nemením vlastné zmýšľanie? Prečo sa v krízových situáciach nechováme inak? Prečo pod vplyvom hnevu, strachu, zlosti nevieme rozmýšľať racionálne? Prečo konáme tak, že si veci len zhoršíme, aj keď to niekde vnútri cítime? Aj keď vieme, že to nie je správne?

  Tak ako hnev príde, tak aj odíde. No problémy a starosti sa kvôli tomu vedia tiahnúť pomerne dlho.

Chodbou sa ozýva len praskanie kosti, ostré nadávky a poplašený dav, kričiaci a podporujúci celé toto divadlo. Nechápem ich. Nikoho z nich. Srdce mi ide vyskočiť z hrude, pretože sa cítim byť za toto zodpovedná. Avšak nič zlé som neurobila, že?

Pred očami mám len ich dvoch ako do seba udierajú ako o život. Ani neviem komu fandím či o koho sa bojím viac. Som zmätená a vyčerpaná.

Kiara sakra, môžeme sa porozprávať!?....

Chcel to napraviť...

Nemôžem sa vzdať niečoho, bez čoho nedokážem žiť.  

Chcel  bojovať....

Spala si s ním?!!...

Chcel vedieť či za to stále stojím, ale nestojím. Viac nie. Kto by mohol stáť za to po tom všetkom? Po všetkých tých dotykoch, nadávkach, minulosti?

Len nerozumiem. Nerozumiem prečo to on robí. Už to predsa dávno vzdal, tak čo to stvára? Stojí mu za to ten domlátený face?

Na zlomok sekundy sa nám stretli pohľady. Zatiaľ čo v tom jeho svietil čistý hnev a nenávisť, v tom mojom bola prázdnota. Destilované veľké nič,ktoré sa nedá čítať. Nič viac tam nebolo. Preruším pohľad, v ktorom sme sa stretli. 

Nezáleží na tom. Je úplne jedno ako skončia, či sa tu pozabíjajú alebo si len polámu kosti. Je to ich vec. Netýka sa ma to. Nie som za toto zodpovedná rovnako ako tu nie som potrebná. Neviem aký to má zmysel. Aký mám ja zmysel...

Nezaslúžim si nejaký happy end? Nezaslúžim si šťastie? Pravdaže, som naivná, keď verím tejto rozprávke, keď verím, že sa to zlé obdobie skočí, že vykukne slniečko a bude len dobre. Naivná, naivná, naivná. Taká som. Chcem niečo čo mať nebudem, niečo čo si nezaslúžim, niečo čo nie je pre mňa. Rovnako ako toto miesto.

Moje kroky, moja silueta kráča chodbou, ktorá už nie je tak hlasná ako bola k dverám, ktoré mi ponúkajú svet v ktorom je to len a len horšie ako čokoľvek čo bolo doteraz. Myslíš, že to nemôže byť horšie? Mýliš sa, drahá.

Počula som, že najhoršia časť ľudského tela je vraj svedomie, pretože je to niečo čo je s tebou stále a nevieš sa toho zbaviť. U mňa je to niečo ako môj najlepší kamarát. Povie mi aj to čo by mi skutočný kamarát nepovedal, pretože by sa bál, žeby mi to ublížilo alebo ma to sklamalo, čo je pravdaže logické. Svedomie je niečo, čo ťa prenasleduje, čo ti všetko vyčíta alebo na teba dáva veľký pozor, aby si nebol nadšený z toho dobrého, pretože vie, že sa to rýchlo obráti proti tebe. Je to ako taká malá nepochopiteľne pochopiteľná šifra celého života. Dopredu vieš, že to nebude dobre ale dúfaš a veríš, no potom si sklamaný a svedomie rýpe, že ono vedelo, že to takto dopadne. A malo pravdu. Vždy má. Vždy vie dopredu niečo čo ty nie. Len málokedy sa mýli a práve preto sa stalo mojím najlepším priateľom. Hlúpe? Možno. Hlboké? Určite. Avšak hlavne pravdivé a zamerané na mňa samotnú. Možno je práve mojím osudom v živote len trpieť, aby som bola silnou ale načo je človeku sila, keď je vo svete plnom ľudí, tvárí celkom sám? Prestávam rozumieť ľuďom, veciam, sama sebe. Nič nechápem.

Ešte že je so mnou moja najlepšia priateľka. Smeje sa mi svedomie, ktoré mi pripomína tvár niekoho na kom mi stále veľmi záleží. Nebol by problém ísť za ňou a urovnať to, verte mi že nie, ale ja sa už s ľuďmi rozprávať neviem. Ani neviem čo by tom jej povedala...

Heh, preto práve teraz sedím tu na mieste kde zaspávam, kde mávam nočné mory plné ľudí, ktorí tu kedysi boli pre mňa a píšem list v ktorom sa so všetkými lúčim. Nie je to irónia? Lúčiť sa niekde, kde to vlastne miluješ? Predsa len, pri tých nočných morách, ktoré som tu zažívala som aspoň vedela že žijem,že toto je môj život a aj keď nie je ideálny, stále je môj. Bol môj... Avšak dnes neviem nič. Chcem odísť,chcem sa mať dobre niekde inde.Chcem....

-Kiara, zlatíčko, poď sa navečeriať,- vstúpila mi do izby matka, ktorá by mohla dostať nejakú Nobelovu cenu za to, ako veľmi si svoju dcéru všíma. Nie, nehnevám sa. Ani nemôžem. Som rada, že žije svoj život ako za mlada, že sa venuje všetkému čo ju baví a napĺňa ale občas...občas by si mohla všímať, že všetko nie je ok, že ja nie som ok.

-Nie som hladná,- jemne som sa na ňu usmiala jemne prikrývajúc list, venovaný jej. Chcela by som vidieť jej reakciu, jej slzy, možno strach, že sa už nevrátim, že moje rozhodnutie neovplyvní. Je vtipné, že toto môže byť jedna z posledných spoločných konverzácií, ak nie práve tá posledná.

-Ak si to rozmyslíš,vieš kde ma nájdeš,- povzbudivo sa usmiala a rukou mi prešla po hlave tak ako to robila kedysi keď som mala 6. Tie časy mi chýbajú.

-Mama? Myslíš, že je miesto kde sú si všetci ľudia rovní?- spýtavo som k nej natočila hlavu, keďže už stála pri dverách.

-V nebi, zlatko. Je to jediné miesto, kde človeku nič zlé nehrozí, kde ho berú takého akým skutočne je.- venovala mi smutný úsmev a po chvíľke ma nechala v izbe znova samú. Povedala, že v nebi...tak to mám umrieť?

Dievčence moje, hlásim sa po dlhej dobe s cieľom dokončiť tento príbeh. Vôbec si nie som istá, či tak ako sa to vyvíja som to ozaj aj od začiatku chcela, ale nezmením to už. Vážne chcem príbeh dokončiť, aby som mala dušičku na pokoji, že sa vám venujem,že viem že tu ste. A práve preto pevne dúfam, že vás koniec neodradí od celej podstaty, že sa vám to bude páčiť aj takto a hlavne, že vás nesklamem.