Into you

66

Ľudia sú tvory zvláštne. V situácii, kedy by sa mali rozhodnúť správne a primerane ich veku, urobia presný opak. Hlúposť, ktorú potom môžu len ľutovať. Napraviť? Často-krát je snaha zbytočná. Jedna vec je konať zlé činy a prevziať za ne zodpovednosť druhá, pred nimi zbabelo utiecť. Nie je to smutné? Akoby ľudia vravelo jedno a konali druhé. Akoby sa hanbili za zlé skutky, ktoré si v minulosti nejakým spôsobom vychutnali. Je pochopiteľné, že si niekedy myslíme, že sú naše rozhodnutia správne. Je dobré ak si veríme a dôveru do seba vkladáme. Je to zdravé. Avšak človek je tvor biedny. Dokáže sa mýliť, zlyhať, sklamať. Nerobí to úmyselne, nie je to jeho cieľ. Občas rozhodne niekto iný a nie ty sám.

Na tomto mieste som strávila veľa večerov utápaním sa vo vlastnom žiaľe. Vždy, keď som sa cítila sama či zranená. Ublížená. 

Neďaleko mora, kúsok od lesa sú úlomky zo skál, útesy na ktoré dorážajú, Našla som si miesto s výhľadom na more,ktoré je tak nekonečne veľké a slobodné. Nebezpečné.

Posadím sa do tureckého sedu a do lona si položím Justinka, ktorý sa spokojne usadí a položí hlavičku na moje lýtko. To šteňa je neskutočné! Stačí jeden pohľad na neho a som znova zamilovaná až po uši.

O tomto mieste nikto nevie. Je to ozaj len a len moje miesto. Nikoho som sem nezaviedla už len z princípu, že by som sa oň musela deliť a to miesto by viac nebolo len moje. Ani Ben, ani Harry ani Liv. Len ja a moje myšlienky. Takto sa môžem vyhnúť realite. Môžem byť chvíľku myšlienkami pri západe slnka, pri pohľade na vtáky letiace si nad morom, či vetvy stromov ktoré sa mierne pokyvujú. Na tele môžem cítiť slniečko a usmievať sa nad jeho horúcimi lúčmi. (Na tom mieste bola taktiež v 10-tej časti...)

Ozaj stačí človeku tak málo?

Pochopiteľne, každý potrebuje miesto kam sa utieka. Každý potrebuje niekoho ku komu sa utieka...

Ak nemá človek blízkeho, utieka sa inam.

Som nič čo žije A dýcha
Stratený vo svete ako trosečník
Čo zbiera čo si sám zasial.

Je ešte možný nejaký návrat k tomu čo bolo? A dá sa skončiť, keď sa vlastne ani nezačne? Chýba mi. Tak neskutočne mi chýba. A viete čo je na tom najlepšie? Zajtra mu budem musieť čeliť tvárou tvár a tváriť sa, že pre mňa nikdy ani neexistoval. Možno som krutá, možno preháňam, ale neviem zabudnúť. Nie ak nemám dôvod, ak nevidím snahu, ak nevidím že o mňa stojí.

Dvaja ľudia s láskou a bez lásky,

kráčajúc si životom, 

len krôčik od toho, 

aby celkom zlyhali.

▪ᴥ▪

Pred tým ako sa moje unavené telo prinúti vstať z vyhriatej postele, v ktorej mi je mimochodom vážne príjemne, mi hlavou prebehne hneď niekoľko myšlienok,niekoľko nápadov ako sa dnes škole vyhnúť, ale čo by som tým docielila? Možno by som získala deň navyše, no neviem si predstaviť dostatok času, aby som sa s tým dokázala vyrovnať. Ak by som ho nestretla stretla by som ho zajtra a ak nie v škole, tak by to osud zariadil v obchode, na ulici v parku alebo hocikde inde. Nechcem byť tou, ktorá pred problémami uteká. Chcem im čeliť. Chcem byť silnejšia ako som bola včera.

Ako to zvládnem? Patrí do partie. Mať ho stále na očiach?

Povzdychnem si a rukou si pretriem tvár, prechádzajúc k vlasom, ktoré vypnem do nepodareného copu. Môj odraz v zrkadle priam dokonale vystihuje moju náladu a moju chuť ísť do školy. Ospalo si vzdychnem a znovu sa zahľadím na svoje zúfalé ja. Vyzerala som takto aj po rozchode s Benom? Nie je to nič, čo by make-up nedokázal zakryť. Bolo aj horšie, no nie? Tie modriny od Camilly mám stále v pamäti. Som neskutočne rada, že po nich neostali jazvy,pretože jazvy sú navždy....