Into you

12.

-Braun! Okamžite ma pusti inak zmeškám na hodinu a urobím ti zo života peklo!!- zvýšila som na neho hlas, no ten sa len zasmial.

-Je ti niečo smiešne?- premerala som si ho vážnym pohľadom.

-A prečo sa s tebou vlastne bavím?- šepla som sama pre seba, no určite ma počul, pretože ma pohladil po líci čím znova upútal moju pozornosť.

-Prepáč mi to- šepol a prstom mi prešiel po pere čo mi spôsobilo triašku po celom tele. Pozrela som mu do očí a sklopila pohľad.

-Skončil si?-spýtam sa, no ani sa na neho nepozriem. Možno nie je správne, naďalej ho od seba odstrkovať, ale ak mu na mne naozaj záleží bude bojovať.

-Fajn, tak ma pusť!- povedala som vážnym a zároveň pokojným tónom, no znova som nenabrala odvahu pozrieť mu do očí. Klamala by som ak by som povedala, že ma k nemu niečo nepriťahuje,ale to zase neznamená že bude všetko tak ako si pán Braun zaželá. Odtiahol ruku od dverí. Ani na sekundu som nazaváhala a vošla nimi rýchlosťou blesku. Chodba bola celkom prázdna, čo mi práve do karát nehralo. 

Pribehla som k svojej skrinke, ktorú som si odomkla a hodila tam nepotrebné veci. Pozrela som sa na svoj nalepený rozvrh a vytiahla si zo skrinky svoju učebnicu anglického jazyka. Zabuchla som ju a prudko sa na päte otočila.

-Chceš, aby som zinfarktovala?- položila som si ruku na srdce, ktoré práve bilo ako šialené. Znova. Urobil krok vpred, čím som sa okamžite urobila krok vzad. Zopakoval to a sa som sa svojím telom oprela o skrinku. Ruku si položil o skrinku tesne vedľa mojej hlavy.Zahryzol si do pery a nova skúmal pohľadom moje pery. Akoby mi tým chcel povedať, že ma nikam nepustí. Naše oči sa stretnú a ja sa nezmôžem na nič iné ako na úsmev tentokrát úprimný až príliš úprimný.

Je to fajn pocit, že najnovší chalan na škole a čírou náhodou tvoj spolu-sediaci chce byť opäť tvoj kamarát a človek, ktorému môžeš veriť. Preruším očný kontakt a pohľadom nájdem nástenné hodiny, ktoré ukazujú 8:05. Asi z hodiny anglického jazyka dnes nič nebude.

-Si si vedomý, že sme práve zmeškali anglický jazyk, že?- šepla som mu len pár centimetrov od tých jeho. Len sa zasmeje.

-To ťa vážne trápi len to?- spýtal sa so sladkým úsmevom na perách. Do čerta! Čo to robím? Ako je to medzi nami dvoma? Prečo som odrazu tak pokojná? A prečo ma jeho oči zase hypnotizujú priam vyzliekajú pohľadom?Dobre Kiara, toto už preháňaš. On o teba nemôže mať záujem. Je to absurdné. Ďakujem moje druhé ja, vážne neviem čo by som si bez teba počala -_-.Akoby som sama nevedela, že je to len hra. Uhla som pohľadom a vytočila som hlavu doprava. 

-Kiara páčiš sa mi-šepol mi do uška, čo mi spôsobilo nepríjemnú triašku po celom tele. Možno to aj bolo príjemné, ale to si nechám radšej pre seba. Toto nemôže byť pravda.Nesmieš sa mu pozrieť do očí! Nesmieš! Opatrne mi chytil bradu a otočil tvárou k nemu. Paráda! Môj zámer nenaviazať očný kontakt je niekde v čude, pretože mu hľadím do tých krásnych očí, ktoré ma študujú pohľadom. Jemne sa usmeje a chrbtom prsta ma pohladí po líci. Okamžite spozorniem a sledujem ten dotyk.

-Páčiš sa mi od prvej chvíle čo som ťa v triede uvidel. Páči sa mi tvoja nedostupnosť, tvoja drzosť a tvoja chuť presvedčiť všetkých okolo seba, že si v pohode, ale ja nechcem byť len kamarát. Chcem byť niekto kto by s tebou a bude môcť vedieť o tebe všetko.- šepol mi to do pier, ktoré následne spojil v jedny. Samú ma prekvapilo, že som ihneď začala spolupracovať, no chcela som to tak.