Holiday With Stepbrother [H.S]

The End

Túto kapitolu chcem venovať všetkým, ktorý sa dostali až tu 💞

Ráno som sa zobudila na nepríjemný pocit. Pocit, že ležím v posteli sama. Otvorila som oči a otočila sa smerom, kde by mal vylyhovať Harry, lenže on tu nebol. Celým mojím telom prešiel strach, veľký strach z toho, že bez slova odišiel. Len pri tej predstave, sa mi všetky zmysli naštartovali a vyskočila som z postele. Obliekla som si Harryho tričko, ktoré mi siahalo presne pod zadok, čiže nebolo vidno to čo by nemalo. Ani som sa poriadne nezotavila zo spánku, ale moja myseľ dokázala pracovať iba o Harrym. Rozbehla som sa von z izby na schodisko, kde som počula, ako sa vchodové dvere zavreli. Nohy sa mi automaticky naštartovali a schody som brala po dvoch a nezáležalo mi na tom, že môžem spadnúť, ale len na tom, že ho musím zastaviť. Nemôže odísť, nemôže ma opustiť, musí bojovať a nevzdávať sa. Vchodové dvere som šialene otvorila a bežala k Taxíku, ktorý práve odišiel spred
nášho domu. Rozbehla som sa za ním, ale bolo neskoro. Už dávno odfrčal preč a všetky moje nádeje vyhasli. Vydýchala som sa a holými nohami nemo prekračovala jednu nohu za druhou až do domu. Po lícach ma už nepríjemne hladili slzy, ktoré sa prúdom z mojích očí liali. Opustil ma. Vzdal sa bez boja.  Opustilo ma svetlo môjho života. Zavrela som vchodové dvere a zošmykla sa po nich so srdcervúcim plačom. Nechcem byť znova sama. Chcem sa prebúdzať v jeho náručí, cítiť jeho teplo, ťahať ho za kučery a  pozerať sa mu do očí. Žalostné vzlyky opúštali moje bezvládne telo schúlené v kĺbku na zemi. Najviac ma však bolelo, že som sa mu nestihla poďakovať a povedať mu to, čo som už dlho chcela. Neviem, či sa dokážem vyrovnať s faktom, že Harryho neuvidím. Chýba mi. Chcem ho späť. Harry bol doposiaľ moja jediná opora a teraz..je preč. Chcela som kričať, ale hlasivky mi zlyhali. Chcela som do niečoho udrieť, ale nemala som silu. Moje telo dokázalo len bezvládne a schúlene ležať na zemi a zmáčať podlahu obrovkými slzami.

„Dobré rá-..Shirley!? Čo tam preboha robíš?!"počula som tlmený hlas, ktorý som akokoľvek nevedela rozoznať. Dotyk, ktorý pristál na mojom kolene, by som spoznala vždy a všade. Prešla mnou nová energia. S uslzenou tvárou som sa pozrela na dotyčného. Boli to moje prenádherné zelené očká s malými jamkami v líčkach a s kučerami na hlave. Hneď som mu skočila do náruče a silno ho objala. Pomocou neho som sa postavila na nohy. Objatie mi opätoval a nadýchol sa mojej vône. Rázom som sa od neho odstrčila a začala ho päsťami udierať do hrude. Bol to len malý nával zlosti od toho, ako som sa zľakla.

„Vieš, ako som sa zľakla?!"vyčítavo som ho búchala do hrude. Chytil obe moje ruky a prinútil ma pozrieť sa mu do očí.

„Bol som len v kuchyni a ty ma tu už oplakávaš, že som odišiel. Tak prepáč, nabudúce ťa vezmem so sebou aj na záchod"zasmial sa a očami preskakoval po mojích perách.

„To nieje smiešne!"urazene som sa ohradila a odula spodnú peru. Zasmial sa a privinul si ma k sebe.

„Veď vieš, že by som ťa neopustil"zašepkal a pobozkal ma na čelo. Len teraz som si uvedomila, ako veľmi tohto človeka potrebujem.

„Teraz už áno"zamrmlala som si sama pre seba a slastne zavrela oči. „Odkiaľ sa potom vzal ten taxík?"opýtala som sa stále v objatí.

„Elizabeth a môj otec...išli po letenky"povedal na mňa, až veľmi pokojne.

„Takže ty naozaj odchádzaš?"s trasúcim hlasom som sa opýtala a s uslzenými očami som sa na ňho pozrela.

„Áno, ale nie sám"kútiky sa mu šibalsky nadvihli a zo zadného vrecka svojích džínsov vybral dve letenky. Vytrhla som mu ich z ruky a na jednej bolo moje meno s dnešným dátumom a letom do Paríža a Harryho takisto. Pomaly som svoj zrak premiesnila na ňho. Usmieval sa od ucha k uchu, ale nedalo sa povedať, že je na smrť šťasný, lebo stále tam bola iskierka neistoty.