Jej kráľovská výsosť

„pomôž mi utiecť"

Sledovala som naháňajúce sa kvapky, ktoré stekali po okne stojac pri ňom. Dnes ma čakal ďalší únavný deň rovného sedenia, poslušného pritakávania a umelého úsmevu. Otec zorganizoval garden party, ktorá sa očividne presúva dovnútra. Samozrejme som sa tam musela objaviť tiež. Hlboko som si povzdychla a vykročila k šatníku. Presúvala som vešiaky s oblečením z jednej strany na druhú a rozmýšľala, čo by sa hodilo na túto akciu, keď v tom som počula na dverách náhle zaklopanie. Vykukla som zo šatníka smerom na otvárajúce sa dvere. Stála v nich moja služobná.

„Slečna Rosaleen, hostia sa už schádzajú v spoločenskej miestnosti, jeho veličenstvo očakáva Váš príchod," povedala dychtivo. Som presvedčená, že celú cestu sem bežala pod otcovým nátlakom.

„Dobre, ďakujem, Meg," povedala som a povzbudivo sa na ňu usmiala. Mám ju veľmi rada, chápe moje pravé "ja". Môžem pri nej ťahať nohy po zemi, chodiť zhrbená, mať oblečené voľné tričko a tepláky, rozprávať svojím slovníkom a nemusím sa správať podľa pravidiel bontonu. Nie ako tí snobskí páni ktorí dnes prídu na večeru. Keby som sa pred nich postavila v ležérnom oblečení, neupravená, nedávala si pozor na postoj a rozprávala ako chcem, nie ako by som mala, roznieslo by sa to až ku kniežaťu v Lichtenštajnsku. Nie žeby mi to prekážalo, je mi to fuk, to otcovi záleží na mene. Zatiaľ čo oni by nadomnou ohŕňali nosom a krútili hlavami, Meg sa zakaždým doširoka usmeje, ako pravá mama. „Hej, Meg," oslovila som ju pri odchode.

„Áno, prosím?"

„Som Rose, nie slečna Rosaleen."

„Iste, prepáč." Usmiala sa. „Ešte niečo?"

„To je všetko." Prikývla a odišla.

Vrátila som sa k presúvaniu vešiakov z jednej strany na druhú, väčšinu z tých šiat som nemala ani raz na sebe, nevyberala som si ich sama. Vôbec to nie je môj štýl, neviem si predstaviť, že by som na seba mala navliecť saténové šaty ružovej farby. Nakoniec som si vzala obyčajné tmavomodré, nazberkané pod výstrihom. Nemám rada takéto formality. Radšej by som si namiesto toho zahrala rakby alebo baseball. Čokoľvek, len nie toto.

Zišla som dole do spoločenskej miestnosti a už pri vchode natrafila na... kto to vlastne bol? Kývla som im na pozdrav a šla ďalej. Hľadala som otca, no nikde nebol. Ani v kuchyni. V kuchyni to bolo ako v blázinci, všetci sa ponáhľali, bol tam poriadny chaos.

„Eugenio?" oslovila som hlavného kuchára.

„Sí, madam?"

„Netreba vám s niečim pomôcť?"

„Pomôcť? Non, gracie," povedal ale ani sa na mňa nepozrel.

Vyšla som z kuchyne a hľadala niečo, čím by som sa zamestnala, aby som sa nemusela s nikým rozprávať.

„Rosaleen!" počula som za sebou hlas. Došľaka, neskoro. Pomaly som sa otočila.

„Slečna Matteová?" Skrivila som ústa do úsmevu a pozdravila.

„Hľadám tvojho otca, nevieš kde je?"

„Viete, vlastne ho práve hľadám, ospravedlňte ma prosím," spustila som rýchlo a odišla hore schodmi. Na schodoch som ho stretla.

„Kam že, mladá dáma?" Vošiel mi do cesty.

„Eh... potrebujem si odskočiť, dovolíš?"

„Čudoval som sa, prečo máš tak naponáhlo." Odstúpil a nechal ma prejsť.

Vošla som do izby a hodila sa na posteľ. Moje telo nadskočilo odrazením od mäkkého matraca. Tie šaty strašne tlačili. Na chrbte som si rozopla korzet a naďalej ležala. Dnes tu nebudem otročiť, nemám na to chuť. Nemám chuť vrátiť sa medzi tých snobov, nemám chuť vyškierať sa na nich. A už vôbec nie rozprávať sa s nimi. Komunikácia s nimi je asi ako komunikácia s tvrdým grahamovým chlebom. Blúdila som niekde v myšlienkách keď v tom ktosi zaklopal.