Jej kráľovská výsosť

„pozývam ťa na drink"

Dnes som sa odhodlala napísať novú časť, písala som ju dobrých pár hodín, normálne som sa do nej vžila :D Neviem ako vy, ale ja som s ňou spokojná, čakala som, že nebudem vedieť vymyslieť ich konverzácie, ale nebolo to až také ťažké :)) Dosť bolo slov, ešte sa v tejto načítate, je dosť dlhá :P Nech sa páči.

Práve som si vyberala niečo na seba keď som počula zaklopanie na dvere.

„Ďalej," zakričala som tak, aby to bolo počuť.

„Ahoj," pozdravil ma Justin, „už si hotová?" povedal zatiaľ čo si sadal na moju posteľ.

„Ešte sa prezlečiem." Kľakla som si ku svojmu kufru a začala sa v ňom prehrebávať. „Čo si mám obliecť?"

„Hm, napríklad toto?" Ukázal na tmavomodrý top s nariasenými rukávmi.

„Fajn. A k tomu tieto rifle?" Vzala som do ruky čierne rifle. Len prikývol. Sadla som si na zem a venovala mu dlhý pohľad. Spočiatku nerozumel, no potom vstal a odišiel do vedľajšej izby.

„Už môžeš!" zakričala som keď som stála prezlečená pri zrkadle v predsieni. Hneď na to som začula kroky vedúce ku mne. S výsledkom som bola spokojná - bolo to jednoduché a tvorilo to spolu dobrý kontrast. Dosvedčil mi to Justinov pohľad keď ku mne prišiel.

„Je to dobré?"

Znova si ma celú prehliadol a spokojne sa usmial. „No tak už poď." Popohnal ma zatlačením na chrbát a zišli sme výťahom až do podzemnej garáže. Z vrecka vytiahol kľúče a centrálom odomkol auto, ktoré následne zablikalo. Pohľad mi padol na strieborné lesklé auto, svetlo ktoré sa od neho odrážalo ma priam oslepovalo.

„To je tvoje auto?" Povedala som pomaly s uvoľnenou sánkou.

Prikývol. „Fisker Karma."  Hrdo ho potľapkal po nablišťanej streche a pokračoval. „Dostal som ho od... kamaráta," posledné slovo povedal so zamysleným výrazom. Fisker Karma, jasné, keby som vedela čo to je, aj by som odpovedala. Nasadli sme dnu. Zvonku vyzeralo byť malé a nízke, no zvnútra bolo priestranné a na moje počudovanie tam bolo veľa miesta. Skontroloval si spätné zrkadlá a pišťaním gúm sme vyšli z garáže. Zaprela som sa do koženného sedadla a rychlím žmurkaním som pokrývala adrenalín v krvi. Z rádia hral nejaký rýchly rap, bol síce anglicky, ale nerozumela som tomu chlapíkovi ani slovo. Opísala by som to ako niečo ako cieo mfioe ife iorwo peornfie rife. Pousmiala som sa nad svojimi myšlienkami.

„Čo je to za hudbu?"

„Eminem." Doširoka sa na mňa usmial a znova zabodol pohľad do vozovky pred nami.

„A to je?" Spýtavo som sa naňho pozrela.

Neveriacky sa na mňa pozrel. „Ty nepoznáš Eminema?"

„Keby áno, nepýtala by som sa ťa, kto to je," odsekla som.

Krátko pokrútil hlavou. „Je to rap God. Najlepší raper pod slnkom, na chvíľku síce utíchol kvôli psychickým problémom, ale teraz zažíva svoj veľký comeback - vydáva LP Marshall Mathers.

„Stačilo povedať," povedala som ticho ale som presvedčená o tom, že to počul.

„Takže sa ti nepáči takýto štýl hudby?" múdro ignoroval moju poznámku.

„Nevravím, že sa mi nepáči. Len proste... toto nie je pravá hudba. Veď toto vie zarecitovať každý, spev je už o inom."

„To nemyslíš vážne," urobil krátku odmĺku a pokračoval, „spev nemôžeš vôbec porovnávať s rapom, je to ako keby si porovnávala... basket s citrónom, alebo knihu so spánkom - je to iná liga," pozrel sa na mňa a pokračoval, „na rapovanie potrebuješ určité schopnosti. Už len schopnosť napísať si sama text - to nedokáže len tak hocikto. Nehovorím, že speváci si nepíšu sami text, o tom teda viem veľa, ale nie každý píše sám. Povedal by som, že viac ako polovica spevákov si texty kupuje. A ako môžeš povedať, že rap je o recitovaní? Nie, na to treba tiež nejaký flow-" chrlil zo seba slovo za slovom, musela som ho stopnuť.