Jej kráľovská výsosť

„bež, kým môžeš"

Ďakujem krásne za všetky komentáre a votes, ste zlatíčka <3 No čo, aký bol Mikuláš? :P Ja sa práve napchávam cukríkmi, dajme tomu že mám objemovku -- znie to krajšie ako priberanie haha. Príjemné čítanie:)

„Dnes sme vás ako prví informovali o spoločnom stretnutí Jej kráľovskej výsosti a speváka Justina Biebra. Dnes na svojom koncerte v Londýne v rámci Believe Tour zaspieval zaľúbenú pieseň o dievčine, do ktorej sa údajne už na prvý pohľad zaľúbil. Vraj mu do života priniesla šťastie a dáva mu silu žiť. Bola táto pieseň napísaná pre princeznú Rosaleen? Utvorte si názor sami, nahrávku z koncertu nájdete na naších stránkach." Obaja sme ticho pozerali na telku a ani jeden z nás nevedel, čo má povedať. Teda aspoň ja som z toho bola riadne mimo.

„No... aspoň to povedala za mňa," povedal Justin po chvíli a lišiacky sa usmial. Opäť som si uvedomila, že prerývane dýcham. Z tej reportáže? Z jeho slov? Netuším. Ostýchavo som sa naňho pozrela a potom pohľad venovala telke.

„Mám pre teba darček," povedal po chvíli.

„Darček?" zajachtala som.

„Áno," povedal a postavil sa na nohy. Vytratil sa v predsieni a vrátil sa s bielou krabičkou v ruke. „Hovoril som si, že by bolo fajn keby som ti mohol volať, aby sa nestalo to, čo dnes." Zaškeril sa. Som presvedčená o tom, že mu Kenny už stačil povedať o mojích obavách. No čo, aspoň som opatrná.

„Čo je to?" Kľakla som si na gauči tak, aby som naňho mala lepší výhľad.

„iPhone." Usmial sa samoľúbo.

„Mobil?" Oči sa mi rozšírili hneď niekoľko-násobne. Vždy som chcela mobil, no otec mi ho nedovolil kvôli bezpečnosti. Tak isto ako aj internet, verejnú školu, návštevy a vôbec všetko, kde by som mohla mať priamy kontakt s okolím.

„Jasné." Prešiel ku mne a sadol si na gauč. „Chceš si to otvoriť sama?" Pozrel sa na mňa cez mihalnice a ja som nedočkavo prikývla ako malé dieťa počas Štedrovečernej večere. Podal mi krabičku do rúk a ja som ju začala pomaly otvárať.

„Nie je z porcelánu," podpichol ma.

„Chcem si tento moment užiť," povedala som prostoreko. O pár chvíľ som v ruke držala nový iPhone 5S podľa nápisu na krabičke. Večne som si ho obracala v ruke s úsmevom na perách.

„Nechceš si ho zapnúť?" zasmial sa. Pomohol mi zapnúť ho a nastaviť. Dokonca mi aj kúpil aj SIM kartu aby mi mohol volať. Koľko starostlivosti.

„Ďakujem," šepla som a okamžite sa mu hodila okolo krku. Cítila som, že ho to prekvapilo, no nakoniec okolo mňa obmotal svoje silné ruky a pevne ma stisol.

„To je len maličkosť."

„Vynahradím ti to," povedala som nakoniec. Cítila som sa čudne. Prikývol s úsmevom a sadol si podobne ako ležal pred chvíľkou -- hlava podopretá rukou a nohy skčené hore na gauči. Dá sa vôbec toto nazvať sedom? Siahol po ovládači a nechal to na nejakej komédii, aj keď som sa ani trocha nezasmiala. Tento večer som si predstavovala trocha inak. Nemyslela som si, že sa budeme pozerať na telku. Nie, že by som sa nudila, no podľa mňa by sa našla aj lepšia aktivita.  Ak mám byť úprimná, tá komédia ma vôbec nebavila. Učila som sa pracovať na tom mobile, keďže nikdy predtým som v ruke mobil nemala. Od pozornosti mobilu ma vytrhol Justinov prudký pohyb. Svoju ruku vytiahol spod svojej hlavy a ľahol si na moje stehná.

„Čo-čo to robíš?" zahabkala som. Pootočil sa tak, aby na mňa videl.

„Môžem?" Urobil na mňa oči. Vydýchla som a prikývla. No čo už, keď to už spravil. On bol síce úplne v pohode, no mne srdce divo bilo a niekde pod žalúdkom som cítila čudné, no príjemné šteklenie. O pár chvíľ niekto zatrieskal na hlavné dvere. To malo byť zaklopanie? Justin si povzdychol a zdvihol sa do sedu.

„Ja tam pôjdem," povedala som rýchlo a vstala. Brala som to tak trochu ako záchranu môjho osobného priestoru. Zastrčila som si mobil do zadného vrecka mojích riflí a vykročila k dverám. Čakala som, že pred dverami bude niekto z chlapcov alebo ochranka, no keď som videla kto tam stojí v skutočnosti, zatočila sa mi hlava a namiesto nôh som cítila želé. Ticho som zízala na môjho otca a na tucet ochrankárov za jeho chrbtom. Mal napnutú čeľusť a temný pohľad. Sálal z neho strach, nikdy som z neho takýto dojem nemala.

„Kto to je?" spýtal sa Justin kráčajúc ku mne. Chcela som mu povedať, nech sem nejde, no nevedela som zo seba vydať ani hlásku. Mala som stiahnuté hrdlo a tvorila sa mi tam guča slín. Prišiel k dverám s úsmevom, no ten zmizol v okamihu, keď zbadal môjho otca s prísnym výrazom v tvári.

„Vezmite ju," povedal otec ticho a dvaja z jeho mužov ma chmatnutím každej z mojích rúk vytiahli hore.

„Nie! Justin!" vykríkla som o pomoc. Kde je Justinova ochranka keď ju niekto skutočne potrebuje? Hádzala som sebou a kopala nohami vo vzduchu, no oni mali prevahu. Jeden z nich si na prevesil cez rameno a mne sa naskytol pohľad na Justina so zúfalým pohľadom. Trocha ma zamrzelo, že tam len tak stojí a nič nerobí, aj keď nemohol urobiť nič.

„Ideme domov, mladá dáma," povedal mi otec. „A ty," pozrel sa na Justina, „sklamal si ma. Nemyslel som si, že si taký grázel." Výhražne mu prstom mával pred očami. Vzdala som to, vedela som, že nemá cenu vzpierať sa. Spustila som hysterický plač. Nikdy vo svojom živote nebudem mať slobodnú vôľu a nebudem za seba rozhodovať sama. Schovala som svoju uplakanú tvár za ochrankárovo široké rameno čím som mu začala premáčať čiernu bundu. Bez slova sme nastúpili do výťahu. Celým výťahom sa ozývali len moje vzlyky ktoré som sa snažila tlmiť ochrankárovým ramenom.

„Nemyslel som si, že budeš taká nezodpovedná," povedal môj otec vo chvíli, keď ma ochrankár postavil na nohy a čakal, kým sa posadím do auta.

„Ja som si nemyslela, že budeš taký posadnutý kontrolou," precedila som cez zuby. Na mojom uslzenom líci pristála štipľavá facka. Prekvapene som sa naňho pozrela držiac si boľavé líce, no on to bral úplne normálne. Nikdy by ma ani nenapadlo, že by ma otec zbil.

„Nebudeš so mnou takto rozprávať. Všetko bolo v poriadku, kým si neušla zdomu. Máš tam všetko, čo potrebuješ. Čo ešte chceš?!" vyštekol na mňa. Ledva som vnímala jeho slová, stále som sa spamätávala z tej facky. Nevydržala som to a doslova som vyskočila z auta. Rozbehla som sa preč po parkovisku a opäť som sa rozplakala. Uvedomovala som si, že ma čochvíľu chytia, no nemohla som si pomôcť. O pár sekúnd som zacítila niečije ruky na mojích bokoch. Zdrapil ma ten istý ochrankár, ktorý ma držal vo výťahu. Pokúšal sa prevesiť ma cez jeho rameno. Zakryla som si oči a vymanila sa z jeho zovretia. Na moje počudovanie povolil a nechal ma sadnúť si na chladný betón na prakovisku.

„No tak," povedal. Skrčila som kolená a oprela si o ne ruky. Zaborila som tvár do rúk a naďalej prepadávala hysterickému plaču. Cez vzlyky som sa takmer nevedela nadýchnuť. Uvedomovala som si svoju úbohu situáciu a tak som plakala ešte viac.

„Zdvihni ju," počula som mohutný hlas za mojím chrbtom. Ďalši ochrankár. Zdvihla som hlavu aby som sa na nich pozrela. Prvý ochrankár sa obzrel po parkovisku a váhavo si ku mne kľakol.

„Pozri, nechám ťa ísť, ale keď prídeme znova, vezmeš to na seba. Dobre?" povedal mi polohlasom v blízkosti tváre. Prikývla som a utrela svoje slzy.

„Si normálny?" vykríkol ten zlý ochránkar, „veď nás vyhodia! Nemôžeš ju nechať odísť!" Vyzeral byť pekne naštvaný. Zdvihla som sa zo zeme a oprášila svoje rifle.

„Rozprávaj tichšie, niekto ťa začuje. Tebe ide len o prácu? Pozri sa na ňu!" povedal rázne.

„Ty sa nechaj vyhodiť, ale ja to neurobím. Vaša výsosť, pôjdete dobrovoľne alebo nasilu, ale domov ísť musíte," prehovoril ku mne trocha pokojnejším hlasom ten zlý.

„Bež, kým môžeš," prihováral sa mi dobrý ochrankár. Ako sa mám rozhodnúť? Oni ma nájdu, viem to. Buď odídem skôr alebo znova utečiem na niekoľko ďalších dní a budem ich prežívať so strachom.

Dobre som to skončila, čo poviete? :P Viem, som sviňa ale chcem vidieť v komentároch vaše dojmy a názory. Čo myslíte, ako sa Rose rozhodne? Myslíte, že je ich vzťahu koniec, alebo sa to nejako vyrieši? Ak sa to má vyriešiť, tak ako? Ja idem písať ďalej lebo ma takéto drámy veľmi bavia a asi bez toho ani nezaspím :P Tak maybe bude tento víkend ďalšia časť, záleží na vašej aktivite.