Jej kráľovská výsosť

„som justin. justin bieber"

Neviem, či ste si všimli, ale k prvej časti som pridala jednu ďalšiu, keďže obidve boli krátke. Tak ak nie prečítajte si tam asi od polovice je nová.

Vedela som, kde je hotel Thio, bolo to asi 15 minút cesty od paláca. Vykročila som do ulíc s úsmevom na perách. Cítila som sa tak voľne. Otec ma nepúšťal nikam inam, ako na dobročinné akcie. Doteraz som neurobila krok bez ochranky. Prešla som okolo niekoľkých známych budov a stála som pred hotelom. Prehliadla som si ho od spodu až po vrch a vkročila otočnými dverami. Vo vnútri to bola samá krása - zlaté kľučky, červené koberce, vyblišťaný pult. Sebavedome som vykročila smerom k pultu kde stál postarší muž v hotelovej uniforme.
„Dobrý deň."
„Želáte si?" povedal chladným tónom s nadvihnutým obočím.
„Ehm... Mám tu rezerváciu. Meno Wilsonová."
Naťukal niečo do počítača a podal mi kľúče od izby. Vošla som do výťahu a stlačila číslo 6. Keď sa otvorili dvere, dlhou chodbou som hľadala izbu číslo B29. Vošla som dnu a znova ma okúzlila krása interiéru. Hneď som z ramena zhodila ťažkú tašku a prevalila sa cez posteľ. Výborne, tu sa zabývam rychle. Chvíľku som tam ležala a potom som neochotne vstala. Namierila som do kúpeľne. Bola ladená do bielej so zlatým kovom a v jej strede ležala okrúhla vaňa. Tak toto je luxus. Pootočila som zlatými kohútikami a nariedila si horúcu vodu. Kým sa mi napúšťala vaňa, vyzliekla som si všetko oblečenie a zo zvyku sa zamkla. Vstúpila som do vane a ľahla si. Horúca voda uvoľňovala moje svaly a prekrvovala telo. Zavrela som oči a relaxovala. Milujem tú uvoľnenosť, dokázala by som vo vani preležať celé dni. Vlasy sa mi vo vode nepokojne pohojdávali a šteklili moje ramená. Okúpala som sa a vyšla von. Pri chladnom vzduchu moje telo zareagovalo zachvením a následnými zimomriavkami. Okolo trupu som si obmotala uterák a vrátila som sa do izby, kde som sa obliekla. Vo vani som rozmýšľala, čo budem dnes robiť a najviac sa mi zapáčilo rozhliadnuť sa po okolí a byť konečne sama. Vzala som si nejaké drobné do vrecka a vyšla z hotela. Prešla som na opačný koniec ulice, z ktorej som prišla. Prešla som k akémusi mostu a oprela sa o zábradlie. Bol odtiaľto nádherný výhľad na západ slnka ktoré dokonale ladilo s jesennou prírodou. Pod mostom čas od času prešli husi alebo kačky. Neviem, ako dlho som tam stála, ale zaregistrovala som zmenu teploty, keďže slnko stále klesalo. Rozhodla som sa, že sa ešte trošku na zahriatie prejdem. Prešla som cez ulicu a odbočila na nejaké námestie. Prezerala som si výklady obchodov jeden za druhým a keď som sa prezrela pred seba, nevedela som, kde som. Obzrela som sa a došlo mi, že som sa stratila. Snažila som sa vrátiť späť podľa výkladov, no ešte viac som sa zamotala. Začala som panikáriť. Hneď v prvý deň môjho odchodu zlyhám. Som taká nezodpovedná, vyzerá to tak, že som hodná tomu väzeniu. Čo so mnou teraz bude? Zostanem spať na ulici?

„Hej," ozval sa nejaký hlas za mnou. Trhnutím som sa otočila. Stál predomnou pohľadný chlapec oblečený ako z módnej stránky Cosmopolitanu.
„No?"
„Vyzeráš byť stratená, pomôžem ti?"
„Nie, ďakujem," povedala som hanblivo a unáhlene sa vybrala niekam cez ulicu.
„Počkaj!" zakričal za mnou a následoval ma. Neotočila som sa, chcela som od neho újsť. To sa mi však nepodarilo, dobehol ma. „Hej, čo je? Snáď sa ma nebojíš." Zmätene si prehrábol tmavohnedé vyčesané vlasy.
„Nebojím," vyprskla som.
„Ou, dobre, nebreš hneď. Tiež ma nenávidíš, však?" Pozrel sa na mňa veľkými čokoladovými očami. Vravela som už, ako veľmi milujem čokoládu?
„Prečo by som ťa mala nenávidieť?" zmäkla som.
„Som Justin. Justin Bieber," povedal váhavo a podal mi ruku. Vôbec som tomu nerozumela. Môžem byť ešte zmätenejšia?
„Ehm... Rose." podala som mu ju tiež a on ju pevne stisol. Myslela som, že toto robia len muži, je to blázon. Nie žeby som nejako túžila po tom, aby mi pobozkal ruku, to nie.
„Rose aká?" Spýtavo sa na mňa pozrel. Preboha, veď ja nemám priezvisko. A prečo ho to vlastne zaujíma? Síce z neho sršala priateľskosť a sympatia, ale stále som mu neverila. Čo ak ma spoznal? Všimla som si čudné pohľady okoloidúcich. Naozaj ma spoznali? Veď mám kapucňu, skoro mi nieje vidieť do tváre. Toto som naozaj pohnojila.
„Proste Rose," sykla som znova a vydala sa ďalej po ulici.
„Asi niesi odtiaľto, však?" Opäť mi kráčal za chrbtom. Je taký otravný.
„Asi áno, daj mi pokoj!" oborila som sa naňho.
„Tak to by si práve nekráčala k väznici." Ignoroval moju poznámku a zastal. Keď som si uvedomila, čo povedal, zastala som tiež a vystrašene sa naňho pozrela.
„Dobre, rozmyslela som si to. Zostaň pri mne," povedala som zahanbene a svoje ruky obtočila okolo jeho pravačky, ktorú mal zastrčenú vo vrecku. V nose ma pošteklila jeho vôňa. Zasmial sa mi do ucha.
„Robil som si srandu, žiadna väznica tam nieje. Tiež to tu nepoznám," povedal mi polohlasom do ucha. Odsotila som ho od seba a znova sa vydala rovnakým smerom.
„Idiot," zašomrala som si popod nos.
„Ale stálo to za to objatie."
Otočila som sa aby som naňho hodila vražedný pohľad, ale pri jeho sladkom úsmeve to nešlo. Vyšiel zo mňa len nejaký čudný úškľabok.