Jej kráľovská výsosť

„vezmem ťa do klubu"

Táto je mega nudná a krátka, takže ak ju neprečítate o nič neprídete... V poslednej dobe vôbec nemám chuť ani písať, ani čítať, neviem čo je so mnou. Chcela som pridať aspoň niečo tak nech sa páči :)

Zobudila som sa na nepríjemné pulzovanie v nohách. Stále som mala oblečené rifle a tričko s mikinou, nebolo to najpohodlnejšie na spanie. Rozopla som si gombík na rifliach a pomaly ich stiahla dole. Mikinu som si pretiahla cez hlavu a obidve kusy oblečenia hodila na druhú stranu postele. Znova som si ľahla a zavrela oči. Koľko je asi hodín? Ešte stále je tma. Musím zaspať lebo budem unavená v priebehu dňa. Teda len ak nebudem celý deň sedieť tu, samozrejme. Budem musieť niekam vyraziť, nech je môj útek aspoň trocha zmysluplný. Keď som si spomenula na svoj útek, zaplavil ma zvláštny pocit. Dobrý? Zlý? Statočný? Alebo naopak zbabelý? Kým ma nikto nehľadá, budem na to nemyslieť. Prevrátila som sa na bok a zadívala sa na okno. Cez rolety do vnútra prenikalo svetlo umelého pouličného osvetlenia. Prižmúrila som oči a poposunula sa aby mi to nesvietilo priamo do očí. Všimol si vôbec niekto, že som zmizla? Ľudia na ulici ma nespoznávajú - som až taká nevýrazna, alebo si nevážia čo pre nich robím? Nevedela som, či za to mám byť rada alebo skôr sklamaná. Povzdychla som si. Som taká zmätená. Možno to nebol najlepší nápad odísť zdomu.
Sadla som si na posteľ a zahľadela sa na svoju siluetu. Pripadala som si tak zraniteľne. Je tu niekde kuchyňa? Ešte som si to tu nestihla prezrieť. Vždy, keď ma niečo trápilo, vypila som litre čaju kým to neprešlo. Moja mama vždy vravievala - keď ťa nehreje dobrá nálada, vynahraď si príjemný pocit pri duši čajom. Zhodila som zo svojich kolien perinu a pod vplyvom chladného vzduchu mi na koži naskočila husina. Pristúpila som ku svojmu stále nevybalenému kufru a začala som sa v ňom prehrabovať, až som vytiahla pyžamové tepláky. Obliekla som si ich a prešla si apartmán. O dvere ďalej, ako bola spálňa s veľkou manželskou posteľou bola obývačka. Zalapala som po dychu. Odkedy sú v takýchto hoteloch obývačky? Prezrela som si veľký gauč s tuctom vankúšov. Z tejto miestnosti viedli dvere na menšiu loggiu ale tam som už nešla, keďže vonku bolo chladno. Ďalej bola kúpeľňa a vo dverách vedľa ďalšia izba s manželskou posteľou. Ale nikde žiadna kuchyňa. To sa tu dá najesť len v stanovený čas? Obula som sa do papúč, ktoré som si zo sebou priniesla a zišla dole na recepciu

„Prepáčte, je tu prosím vás nejaký bufet?" ozvala som sa k mužovi stojacemu za recepčným pultom.
Zatváril sa prekvapenie. „ Nie, ale na izbu si môžete dať priniesť nejaké raňajky, alebo hm... večeru." Kútikom oka sa pozrel na ľavú ruku, na ktorej mal hodinky.
„Aha. A máte nejaké menu alebo jedálny lístok?" Cítila som sa ako totálny idiot.
„Počkajte minútku," povedal a odišiel niekam preč - tipujem do reštaurácie, alebo niečo také. Vrátil sa s jedálnym lístkom s luxusným trvdým prebalom. Podal mi ho do ruky, vysvetlil mi ako sa objednáva a ja som slušne poďakovala.
Keď som sa vrátila do izby, namierila som rovno do nedávno objavenej obývačky a sadla si na gauč. Otvorila som jedálny lístok a začala čítať. Zuppa di pomodoro, Saltim Bocca alla Romana, Penne all arrabbiata, Gnocchi Aurora... Super, znova som sa dostala k jedlu, ktorého meno neviem vysloviť. Do oka mi padlo niečo s obsahom teľacích medajlonkov s parmskou šunkou a šalviou. Neviem si to ani predstaviť, ale znie to chutne. A čo som to ešte chcela? Oh, čaj. Citrónový, samozrejme. Tak ako mi povedal recepčný, v chodbe som do telefónu zavesenému na stene naťukala 004 a čakala. Keď sa ozval milý ženský hlas, krkolomo som jej nadiktovala, čo vlastne chcem a zložila. O nejakých pár minút to bolo už u mňa. Z vozíka, na ktorom to doniesol čašník som si vzala tacku do obývačky. Nielen že to znie dobre, ono to tak aj vyzerá a vonia, určite to bude rovnako aj chutiť. Pustila som sa do toho a o pár minút som vytierala z taniera omáčku. Vzala som si do rúk šálku čaju. Príjemne hrial. Pomaly som vypila celú šálku zatiaľ čo som hľadela do tupej steny. Čo je to so mnou? Dobre, čas na detox, ide sa znova spať.

V posteli som sa nepokojne vrtela, sústavne mi škŕkalo v bruchu z trávenia a nemohla som si nájsť vhodnú polohu. Došľaka, je snáď niekde pod týmito drahými matracmi hrach? Prevrátila som sa na druhú stranu a snažila sa znova zaspať. Áno, konečne sa mi to podarilo.

Zo spánku ma prebudilo hlasné búchanie na dvere, no snažila som sa ho ignorovať. Čo po mne chcú? Obrátila som sa smerom k dverám a zamračila som sa na dvere aj keď mi bolo jasné, že človek za nimi ma nemôže vidieť. Klopanie neustávalo, cez hlavu som si prehodila vankúš no nepomáhalo to. Neochotne som vstala a dupotom sa dostavila k dverám. Prudko som ich otvorila a chystala dlhý monológ, no v dverách som uvidela Justina rukou podopierajúceho sa o zárubňu.
„Ahoj." Usmial sa.
„Čo tu robíš?!" vyštekla som naňho. Nenávidim, keď ma niekto prebúdza mimo povinností.
„Zobudil som ťa?" Pozrel sa na mňa previnilo. Len som naňho hodila pohľad robíš-si-snáď-srandu? a on pokračoval, „Priniesol som ti hamburgery," povedal ticho a zdvihol ruku s papierovým vreckom.
Hneď mi zmäkkol výraz a povzdychla som si. Ustúpila som od dverí, čím som mu naznačila aby vstúpil a následne za nim zavrela dvere.
„Vieš, prišlo mi ľúto, ako som ťa včera nenechal dojesť tie hamburgery tak som kúpil ďalšie," hovoril zatiaľ čo kráčal do obývačky. Pri spomienke na včerajšok sa mi pery zvlnili do úsmevu - nemohla som tomu zabrániť ani napriek mojej zúrivosti.
„Koľko je hodín?" ignorovala som, čo povedal pred chvíľkou.
„Niečo po dvanástej. Pôvodne som sem išiel s tým, že ti prinesiem obed, nie raňajky." Uškrnul sa zatiaľ čo sa rozvalil na mojom gauči.
„Vyzuť," povedala som a ukázala na jeho topánky.
Ako na povel stiahol nohy k sebe, vyzul sa a svoje topánky odhodil ku gauču. Roztvoril vrecko a vytiahol z neho hamburger, ktorý mi následne podal.
„Prepáč, nemám chuť jesť. Práve som vstala." Pokrútila som hllavou. Prebodol ma pohľadom so stále vztýčenou rukou mojim smerom.
„Jedz," prikázal mi.
„Nechcem," pritvrdila som.
„Objednám ti pečivo, chceš? To nieje také ťažké na žalúdok."
„Vravím ti, že nechcem nič. Ja neraňajkujem.
Chladne sa na mňa pozrel. „Raňajky ti dávajú energiu na celý deň, tak tu máš." Priblížil ruku viac mojim smerom a ja som ten blbý hamburger prijala. Nemá cenu hádať sa s nim - je tvrdohlavý. Vystrúhala som grimasu jeho smerom a zahrýzla sa do hamburgeru. Znova sa mi rozplynula tá chuť na jazyku.
„Čo budeš dnes robiť? spýtal sa ma spokojne plnými ústami.
Pokrčila som plecami. „Chcela som si niekam vyraziť, nech niekoho spoznám," povedala som taktiež mľaskavo.
Naklonil hlavu. „Vezmem ťa do klubu."
„Hm, tak fajn. O koľkej?" zaujímala som sa.
„O deviatej?"
„Nieje to neskoro?" začudovala som sa.
„Neskoro? Práve vtedy sa začína žiť." Uškrnul sa.