Jej kráľovská výsosť

„neplač, prosím"

Vopred sa ospravedlňujem za prípadné chyby v časti, nemala som čas opravovať ju. Dúfam, že sa vám časť bude páčiť, dlho som ju písala. Chcela by som sa vám všetkým poďakovať za komentáre, votes, správy a prečítania :) Pôvodne som sem ešte nechcela dávať časť, ale keďže ste takí úžasní, tak som to nemohla len tak ignorovať. Preto je táto časť práve pre VÁS, mojich čitateľov:) Užívajte

Spoznala som Twista. Teraz vyzeral oveľa lepšie ako po opici.

„To je v poriadku," povedal a ochrankár, ktorý ma držal odišiel preč.

„Ďakujem," usmiala som sa naňho.

„Nemáš mi za čo ďakovať. Ideš za Justinom?" Hanblivo som prikývla. Prešla hodina a niečo a ja som opäť tu.

„My sme sa ešte nezoznámili normálne, ja som Lil Twist a nie ten ožran z klubu." Zasmial sa podávajúc mi ruku. Znova.

„Rose." Opätovala som mu úsmev a prijala jeho ruku. „Ou a prepáč, ak som ti spôsobila s Justinom nejaké konflikty." Sklopila som pohľad.

„To nevadí, Rose. My sa večne hádame a keby mi opil dievča tiež by som sa naňho naštval." Obyčajne by som mu povedala niečo o tom opití, pretože som nebola opitá. A tie drinky som chcela, takže to nie je vôbec jeho vina, no nerozumela som pojmu "dievča". Tým myslel dievča ako kamarátku, alebo nejakú štetku alebo...

„Dievča?" Vyvalila som oči.

„Ja viem, že to tajíte, Rose. Všímam si vaše pohľady a predomnou to neutajíte. Tiež by som sa bál bulvárov, keby som vol v takej situácii ako vy," povedal úplne vážnym tónom. Moment, čo? Aké pohľady? Aká situácia? Buď som až taká nechápavá, alebo je niečo o čom neviem.

„O čom hovoríš? Si taký neurčitý, vôbec ti nerozumiem." Pokrútila som hlavou a môj pohľad hovoril niečo ako povedz-mi-to-lebo-neskončíš-dobre. Krátko sa zasmial pričom odhalil rad žiarivo-bielych zubov, ktoré tvorili perfektný kontrast z jeho tmavou pleťou.

„Len bež. Apartmán na poschodí číslo osem." Povedal milo, no s kamennou tvárou. Ďalej som ho prebodávala pohľadom kým sa mi salutovaním nepozdravil zatiaľ čo kráčal preč. Opäť som podišla k výťahu a čakala, kým príde na prízemie. Vo výťahu som stlačila osmičku a čakala, kým ma výťah odvezie na dané poschodie. Bol síce rýchly, no prišlo mi to ako celá večnosť. Oh, jasné, dvojposchodové apartmány. Vyšla som a mierila k dverám predomnou. Už z diaľky som videla ďalšieho muža v čiernom odeve. Správajú sa horšie ako keby tam vylihovali všetci svätí. Keď som bola bližšie, spoznala som muža z klubu.

„Dobrý deň. Smela by som...?" nedokončila som vetu v domnení, že si domyslí a prstom som ukázala na dvere.

„Počkajte prosím, slečna Rose," zamrmlal a odišiel. Odkiaľ vie moje meno? „Pán Bieber, prišla za vámi slečna Rose," začula som ticho spoza dverí.

„Tak na čo čakáte?" ozval sa Justin. Za krátky moment bol muž znova pri dverách a pokynul mi hlavou, aby som vošla. Ostýchavo som sa naňho usmiala a prikývla na znak vďaky. Ešteže existuje tá neverbálna komunikácia.

Vošla som dnu a porozhliadla sa po miestnosti. Kuchyňa, stôl, gauč, Justin, piano... Och, Justin! Stál uprostred miestnosti a kútiky mal vytiahnuté do širokého úsmevu.

„Ahoj," prerušila som ticho medzi nami.

„Ahoj, čo ťa sem privádza?" Stále sa na mňa usmieval.

„Nemáš čas? Vieš za krátko budem musieť odísť a chcela by som ešte niečo malého zažiť, niekoho spoznať a tak." Zavŕtala som pohľad na špičky svojich tenisiek.