Jej kráľovská výsosť

„toto nemá cenu"

Anoo konečne časť, ja viem že mi to trvalo a ospravedlňujem sa že ste dva týždne nemali poriadnu časť, ale pri mojich lenivých dní počas prázdnin sa mi vôbec nechcelo rozmýšľať nad priebehom story... Ďakujem, že ste to vydržali a nevymazali si to z knižnice :)) Toto je pre vás.

Potichu som schádzala schody aby ma nikto nepočul. Celou cestou som očami hľadala Kennyho, väčšinou stojí pred mojími dverami no teraz tam nebol. Nemala som dosť času na jeho hľadanie, otec je určite v pracovni a ja sa potrebujem dostať von kým ma tu nezbadá. Pomaly som otvorila dvere a prešmykla sa cez ne. Namierila som si to rovno do garáže. Nie je tam stráž, máme tam len mechanika a niekedy aj jeho syna ako výpomoc. Vždy keď si naňho spomeniem zaplaví ma rumenec -- keď som bola malá, v hlave som si plánovala našu svadbu aj keď mal dvojnásobne toľko rokov ako ja. To on ma tak namotal na baseball, predstavil mi ho ako dieťaťu a ja som si ho zamilovala. Jeho pomoc vtedy nebola veľmi zložitá, ale jeho otcovi to ušetrilo veľa práce. Zatiaľ čo Ray kontroloval stav áut, jeho syn Matt ich umýval, vysával a občas aj voskoval. Teraz sem už nezvykne chodiť, má svoju rodinu.

„Dobrý deň, Ray." Usmiala som sa na postaršieho mechanika.

„Ahoj Rose, prišla si mi s niečím pomôcť?" povedal predtým než odtrhol zrak od papiera na ktorý si niečo kreslil. S Rayom sa poznám už od mala, pracuje u nás už poriadny kus života. Rada som mu chodila pomáhať, veľa ma naučil. S tým mal však môj otec problém, nemal rád keď som sa do paláca vrátila s tričkom od oleja alebo som smdela za palivom. Zakázal mi sem chodiť, vraj som už na také hranie stará. Takže chodím Raya len tak pozrieť a porozprávať sa s ním.

„Veď viete, že to môjmu otcovi prekáža." Pozrela som sa do zeme.

„Tvoj otec niekam odišiel na konferenciu," pozrel sa na hodiny visiace na stene, „približne pred hodinou," dodal.

„Vážne? A neviete, kedy sa vráti?"

„To neviem, mňa o takých veciach neinformujú. Len som mu pripravil limuzínu a vodiča, o ostatné sa stará niekto iný," hovoril pomaly pričom sa sústredil hlavne na papier. Prikývla som, pretože som to už dávno vedela.

„Čo to vlastne kreslíte?" Podišla som k nemu bližšie. Na papieri bolo krásne, tmavomodré SUV, na jeho bokoch boli matné čierne obrazce.

„Len nejaké návrhy," zaštebotal. Bol veľmi rád, keď som sa zaujímala o autá a o jeho prácu.

„Je to pekné," ohodnotila som úprimne.

„Vďaka."

„Ray, mohli by ste mi zavolať nejakého vodiča?" spýtala som sa váhavo. Na krátko sa vzpriamil a zadíval sa na mňa, vedela som tú otázku vyčítať z jeho očí a už som si pripravovala odpoveď na ňu.

„Iste." Odišiel za dverami do vedľajšej miestnosti. Napokon som aj rada, že sa ma na nič nevypytoval.

Kráčala som toľko známou chodbou, rovno k Justinovým dverám.

„Dobrý deň," pozdravila som ochrankára. Myslím že to je ten, ktorý ma sem nechcel pustiť keď som tu bola po prvý krát.

„Meno?" Zachoval si kamennú tvár. Oh, áno. Je to on.

„Ehm... Rose."

„A priezvisko?"

„Proste Rose," odsekla som. Strácala som trpezlivosť.

„Ohlásim vás," predniesol monotónne. Zamračila som sa, no odstúpila som od dverí čím som mu umožnila vôjsť dnu.

„Pán Bieber? Je tu slečna Rose," počula som spoza malej štrbiny medzi dverami. Povedal to málinko príjemnejším tónom.