Jej kráľovská výsosť

„chcem ťa mať pod dohľadom"

Striedavo som sa na nich pozerala a nevedela, ako sa mám rozhodnúť.
„Čo je, chlapci?" skríkol otec vykukujúc z auta. Zlý ochrankár ma chytil za lakeť a ja som sa nechala viesť k autu. Cez slzy som poriadne nevidela, kam kráčam. Nastúpila som do auta a vodič naštartoval motor. Prešli sme okolo Justinovho auta a mne sa pri spomienke naňho znova začali liať slzy z očí. Potiahla som nosom a skryla si tvár do dlaní.
„Rose, neplač už," ozval sa môj otec prísne. Ako môže byť taký bezcitný? Kde je ten chlap z telky, ktorý s úsmevom číta rozprávky deťom v škôlke? Keby verejnosť vedela, aký je naozaj. Neodvážila som sa vysloviť svoje myšlienky nahlas, bála som sa ho. Počkať, čo? Bojím sa svojho otca. Ako zvládnem žiť s ním?
„Vieš, ako som sa trápil, keď som nevedel kde je moje dieťa? Mohlo sa ti stať čokoľvek. Tam vonku je plno gaunerov. Tento svet je pre teba nebezpečný." Prečo predstiera, že mu na mne záleží? Nemohla som len tak sedieť a počúvať jeho kecy. Pozrela som sa naňho.
„To nemyslíš vážne! Pozri, žijem, tak asi nie je asi taký nebezpečný, vidíš to? Viem sa o seba postarať aj sama! V akom svete mám teda žiť, ak nie v tomto -podľa teba- nebezpečnom?"
„V mojom svete, Rose!"
„Tak to sa radšej zabijem," odfrkla som. Neviem, či mám v sebe toľko odvahy, aby som sa zabila, no toto čo žijem ja nieje život. Je to len prežívanie.
„Vždy som ti dal všetko, čo si chcela. Máš čo jesť, máš kde spať, máš všetko. Čo ešte chceš?" povedal trochu mäkšie, no aj tak z tónu jeho hlasu bolo cítiť hnev.
„Byť šťastná," šepla som so slzami v očiach. Som taká ufňukaná. Odvrátila som od neho pohľad a rýchlym žmurkaním sa snažila potlačiť slzy. Neodpovedal mi, dúfam že o tom rozmýšľa. Je mi z neho zle.

Asi o hodinu sme došli pred palác. Nečakala som na šoféra kým mi otvorí dvere, vystúpila som sama. Vedela som si predstaviť ich prekvapené pohľady ale bolo mi to fuk. Nech si myslia čo chcú. Ja len chcem byť ako každé iné dievča v mojom veku. Pri dverách ma čakal Miller -- sprievodca pri obhliadke paláca. Na týchto akciách mám zakázané ukazovať sa, ako inak ako kvôli "bezpečnosti". Viete, máme také opatrenia, aby ma niekto náhodou neuniesol, nezabil, neznásilnil alebo nedajbože sa so mnou nerozprával. Z toho posledného by asi mal otec najväčšie tlaky. Pokrútila som hlavou nad svojími myšlienkami čím som sa snažila zahnať ich.
„Vaša výsosť," zdravil sa Miller a naťahoval sa za kľučkou, aby mi otvoril dvere.
„Nenamáhajte sa, Miller. Ja to spravím sama," odsekla som čím som si vyslúžila ďalší prekvapený pohľad. Neochotne som vošla dovnútra a pri hlavnom schodisku som stretla Meg.
„Meg!" vykríkla som a rozbehla sa k nej.
„Rose, zlato." Objala ma a pohladila ma vo vlasoch. Cítila som z nej lásku, akoby bola moja mama. Doľahol na mňa nezvládnuteľný nával emócií a znova som sa rozplakala. Začala som jej vzlykať do trička z rovnošaty a ona ma naďalej hladila vo vlasoch.
„No tak, to je v poriadku," tíšila ma.
„Meg, otec ma nenávidí," vzlykala som.
„Ale to nie je pravda, nehovor takéto veci. Tvoj otec ťa miluje."
„Nemiluje. Viem, že nie," povedala som a odtiahla sa od nej.
„Čo to máš na tvári?" spýtala sa. Nedalo sa nevšimnúť, ako sa jej rozšírili zreničky. Spomenula som si na otcov naštvaný pohľad na mňa a na tú bolesť. Nie len fyzickú, ale aj emocionálnu. Nemyslela som si, že by bol schopný udrieť ma. Nikdy. Zaborila som si tvár do jej blúzy a nechala svoje slzy vyjsť na povrch. Trpezlivo ma objímala a hladila po chrbte. Prerušil ma až otcov hlas. Spustila som ruky z Meg a cúvla od nej. Bez jediného pohľadu venovaného otcovi som vybehla do svojej izby. Zamkla som dvere a hodila sa na posteľ. Naposledy som tu takto bezmocne ležala, keď som odišla. Neľutujem to, konečne som si pár dní vo svojom živote užila ako sa má. Možno pre to teraz doma budem mať peklo, no väčším peklom by bolo zostať tu po celý čas. Necítim tu to, čo by som mala cítiť. Keď som bola u Justina, cítila som tam taký pokoj, kľud. O tomto mieste sa to tak nedá povedať. Z premýšľania ma prerušilo zapípanie môjho mobilu. Môj mobil, no jasné! Úplne som zabudla, že mi ho Justin stihol dať. Okamžite som ho vytiahla zo zadného vrecka a otvorila si SMS správu, ktorú mi poslal.
Môžem ti zavolať?
Neváhala som a odpísala mu.
Rada by som sa s tebou rozprávala, no práve sa na to necítim, prepáč.
Bola som taká rada, že mi ten iPhone dal. Bolo to jediné vyslobodenie ktoré som mohla v tejto situácii dostať.  Zaborila som hlavu do vankúša a o malú chvíľu zaspala.