Jej kráľovská výsosť

„budem musieť vrátiť sa domov"

Takže vám po dlhšej dobe píšem ďalšiu časť. Je síce kratšia, ale veľmi sa mi nechcelo písať, no veľmi ma potešili vaše komentáre, správy a votes :)) Veľmi si to vážim a teší ma, že vás táto story baví.

Keď som sa vrátila na izbu /alebo do izby??/, prezliekla som sa do domáceho oblečenia a rozvalila sa na gauč pred telku s ovládačom v ruke. Prepínala som kanálmi keď som v správach zazrela otcovu fotku.

„Jeho veličenstvo Spojeného kráľovstva, Veľkej Británie a Severného Írska a Britských domínií, William z Walesu sa ukázal na otvorení detského domova na Rodney Road street a prestrihol tu červenú pásku. Od dôveryhodného zdroja sme sa dozvedeli, že pôvodne ju mala prestrihnúť Jej výsosť princezná Rosaleen z Walesu. Mala byť aj na bankete Jeho veličenstva, no bola zahliadnutá len na začiatku banketu a neskôr ju už nikto nevidel. Čo sa deje s princeznou Rosaleen? Náš tím aktuálne zisťuje informácie a zanedlho sa ich dozviete tiež," odrecitovala moderátorka spravodajstiev na kanáli CNN a týmto sa skončila reportáž a moja sloboda taktiež. S vyvalenými očami som sa pozerala na tú bedňu zatiaľ čo už dávno vysielali niečo o Zoo. V CNN idú po informáciach ako supy a ja som chodila po vonku nezamaskovaná. Stavím sa, že otec po mňa už tiež niekoho poslal a zanedlho ma nájdu. Budem musieť vrátiť sa domov a tým zašliapať moju hrdosť. Povzdychla som si a ešte tesnejšie som si k sebe pritisla vankúš, ktorý som už nejakú dobu húžvala v rukách. A všetko sa to deje práve teraz, keď som sa začala zoznamovať s ľuďmi... a s Justinom. Nechcem ho opustiť, už teraz mi chýba. Za tých pár dní čo ho poznám som sa naňho poriadne naviazala. Nikdy nebolo človeka, čo by ma bral ako Rose a nie ako princeznú Rosaleen. Dokonca ani Meg ma nebrala normálne aj keď na nej bolo vidieť, ako veľmi sa snažila. Bol to úžasný pocit, mať kamaráta - aj keď za niekoľko dní alebo nebodaj hodín to skončí a ja sa budem musieť znova vrátiť do toho väzenia. A akoby toho doteraz nebolo málo, otec mi nadelí poriadny trest. Neľutujem, že som odtiaľ ušla aj keď som zlyhala na plnej čiare. Bolo to také neplánované, že som si to nestihla premyslieť a tu je výsledok. Ak mám myslieť pozitívne, tak som si to veľmi užila. Spoznala som nepoznané veci, ktoré by ma moja súkromná učiteľka nikdy nenaučila. Rose, no tak! Toto ešte nekončí! - Okríkla ma vnútorná bohyňa a povzbudivo sa na mňa usmiala. A má pravdu, ešte som tu, tak prečo si to neužiť? Nebude to predsa trvať večne.

Vstala som z pohovky a podišla ku svojmu kufru. Znova som sa prezliekla, tento krát do čierneho trička a tmavomodrých riflí. Hodila som na seba mikinu modrej farby o čosi svetlejšiu ako rifle a prehodila som si kapucňu až na čelo. Potrebujem predsa maskovanie. Do vrecka som si hodila časť balíka, ktorý mi dala Meg. Ach Meg, čo asi teraz robí? Obula som si Conversy a zamkla izbu. Vonku ešte stále pršalo, takže sa mi tá kapucňa hodila. Chytila som prvý taxík, na ktorý som mávla a uvelebila sa na zadnom sedadle.

„Kam to bude?" ozval sa chlapík na sedadle predomnou a pozrel sa na mňa pritom v spätnom zrkadle. Kam to vlastne idem? Ako sa došľaka volá ten hotel, v ktorom je Justin ubytovaný? Opäť si si to nepremyslela! - Vyštekla na mňa vnútorná bohyňa a založila si ruky na prsiach.

„Eh... Neviete náhodou, v ktorom hoteli je ubytovaný Justin Bieber?" Cítila som sa trápne. Všimla som si, ako zdvihol obočie a zvráštil čelo.

„Dnes som tam viezol už asi 4 dievčatá. Je to tam ako v blázinci." Pokrútil hlavou a vydal sa na cestu. Spokojne som sa usmiala. Takže on je naozaj až taký populárny? No teda, asi som ešte nezistila, s kým mám tú česť. Nepokojne som si poklepkávala nohou a čakala, až tam konečne budeme. Našu cestu sprevádzal zvuk dažďa a stieračov. Našťastie nás nezastihla zápcha a asi za dvadsať minút sme boli na mieste. Pozrela som sa von oknom a pohľad mi padol na dievčatá pred hotelom. Schovávali sa pod dáždnikmi, kapucňami alebo len tak mokli. V rukách držali transparenty s nejakými nápismi. To je tu toľko povyku len kvôli nejakému spevákovi? Na čo asi čakajú? Každopádne to bolo milé, musí byť hrdý na svoje fanynky.

„Bude to 14 dolárov," prerušil tok mojich myšlienok šofér taxíka. Zaplatila som mu a vystúpila z auta. „Blbé fanynky," zašomral si popod nos, no ja som ho počula. Zabuchla som dvere o čosi prudšie ako inokedy a on odišiel. Obzrela som sa okolo. Ako sa dostanem dnu? Pred hlavným vchodom bolo niekoľko ochrankárov ktorí krotili tie dievčatá. Spomenula som si, ako Justin použil v klube zadný východ, možno aj tu nejaký bude. Stiahla som si kapucňu o čosi nižšie a obišla dav fanyniek.

Na zadnej strane budovy boli dvoje dvere. Pri jednych z nich stálo nákladné auto, to bude asi kuchyňa. Rýchlo som namierila k druhým dverám kým som si to nerozmyslela. Za dverami bola šedá dlhá chodba s ďalšími troma dverami na každej z tmavých stien. Váhavo som otvorila dvere oproti mne. Bingo, recepcia! Sledovala som situáciu cez drobnú štrbinku medzi dverami a zárubňou. Pri recepčnom pulte stáli dve zmoknuté dievčatá, z Justinových iniciálov na ich lícach som usúdila, že sú to fanynky. O niečom sa bavili s recepčným a zrazu sa rozbehli smerom k výťahu. Vysoký ochrankár ich jedným rýchlym pohybom chytil a mieril s nimi k východu.

Toto je moja šanca. Pokojne som vyšla z dverí a na spomalenie srdca som sa hlboko nadýchla a následne vydýchla. Prešla som k výťahu a usmiala sa na ochrankára ktorý stál poblíž. Stlačila som tlačidlo, ktoré malo privolať výťah a čakala.

„Slečna!" začula som spoza chrbta hrubý hlas. V tom okamihu sa mi srdce rozbúšilo ako po maratóne a váhavo som sa otočila.

„Dobrý deň," povedala som sebaisto, aj keď som sa v skutočnosti rovnako necítila.

„Ste tu obytovaná?" ignoroval môj pozdrav a rovno to na mňa vybalil. Veď načo chodiť okolo horúcej kaše, však?

„Eh... Áno." Usmiala som sa.

„Môbem vedieť, v ktorom apartmáne ste ubytovaná?" opýtal sa a ja som som pochopila, že tuto som skončila. Sklopila som pohľad a periferne som videla, ako kývol na ďalšieho ochrankára.

„No tak, poďte." Pokynul mi rukou.

„Ale vy... musíte ma tam pustiť, poznám sa s Justinom osobne." Prosebne som sa na nich striedavo pozerala pričom som si uvedomovala, ako smiešne to vyznelo.

„To hovorí každá." Odfrkol si prvý ochrankár a odišiel. Ten druhý mi zatlačil na chrbát, aby som sa pohla.

„Ale ja hovorím pravdu! Zavolajte sem Justina a dosvedčí vám to!" presviedčala som ho a zvýšila som pri tom hlas. Schytil ma a vyzdvihol ma na svoje mocné rameno. Áno, prečo ma nenapadlo, že to takto skončí?

„Počkajte!" ozval sa neznámy hlas za mojim chrbtom. „Pustite ju tam," prikázal a ochrankár ma spustil zo svojho ramena. Otočila som sa a pozrela sa na osobu, ktorá ma práve zachránila.

Snáď sa vám páčilo... Čo myslíte, kto ju zachránil pred vyhodením? Podľa mňa bude nasledujúca časť veľmi zaujímavá, veľa vecí sa zmení :) A ešte raz vám ďakujem za vašu aktivitu, ste super :))

Chcela by som upozorniť na moju novú story ktorú prekladám - The Letter. Myslím, že je to veľmi pútavá story a vyhrala Watty Awards 2013 takže sa nepáči len mne... Určite si to pozrite :)