Jej kráľovská výsosť

„je tu niečo o čom som ti nepovedala"

Pocítila som Justinovu ruku na mojom chrbte. Opäť som vzlykla a on ma začal pomaly hladiť po chrbte.

„Zavolal som ochranku, doraz sa odtiaľ dostaneme," povedal mäkko.

„Ja nechcem ísť domov, cítim sa tam ako vo väzení."

„Nemusíš ísť domov, pôjdeme ku mne na hotel." Pozrela som sa naňho a všimla si ustarostený výraz na jeho tvári. Vystrela som sa a on premiestnil svoju ruku na moje rameno.

„Ale ja Justin... Je tu niečo o čom som ti nepovedala." Sklonila som hlavu a skryla som si tvár za vlasy.

„Ja viem," vydýchol a pritiahol ma k sebe bližšie, opäť do svojho náručia.

„Ty vieš?" Myslíme na rovnaké veci? Ako to, že mi nič nepovedal?

„Áno," počula som v jeho hlase, že sa usmieva. No toto. Nevedela som, ako na to zareagovať tak som zostala ticho.

„Vieš, Rose," pokračoval po chvíli, „ty si ma asi nepamätáš, keď som bol pred niekoľkými rokmi zaspievať tvojmu otcovi na Vianoce, ale ja teba áno." Vypleštila som oči. To nie je možné. Spomínam si, lenže tam bol spievať malý chlapec s ofinou a vyťahaným svetrom, nie takýto sexsymbol. Naďalej som mlčala, snažila som sa dať si to v hlave dokopy.

„If you're the only thing I ever get for Christmas..." začal spievať zamatovým hlasom. O niečo dospelejším ako pred rokmi.

„then everything I wished for has come true.

You're the single item on my list,

you're my one and only Christmas wish

the mistletoe is where I'll be waiting, meet me there." Pomaly skončil a ja som sa naňho pozrela so slzami v očiach. Je to tá pieseň, ktorú spieval pre Kráľovstvo. Pre dnešok už mám dosť.

„Ja... Justin..." zakoktala som sa a on ma prerušil objatím. Stlačil si ma k sebe ešte viac a tým vytlačil všetok vzduch, ktorý medzi nami zostal.

„To je jedno, Rose. Nechaj to už tak," vydýchol. Po niekoľkých minútach sedenia v spoločnom objatí mu začal zvoniť mobil. Neochotne som sa od neho odtiahla a on si vytiahol mobil z vrecka.

„Scooter? Fajn, vďaka," odpovedal a bez pozdravu zložil. Pozrel sa mojím smerom. „Scooter nám poslal ochrankárov, poď." Vytiahol ma hore za lakeť a nepúšťal ho ani keď sme mierili po chodbe k dverám. Zastavila som pred nimi a zhlboka sa nadýchla.

„Môžme?" spýtal sa ma a ja som váhavo prikývla. Stiahla som si kapucňu do čela a Justin otvoril dvere.

„Vaša Výsosť, vie Jeho Veličenstvo o vašom odchode zdomu?"

„Vaša Výsosť, randíte s Justinom Bieberom?"

„Vaša Výsosť, Vaša Výsosť, Vaša Výsosť..." počula som zrazu zo všetkých strán otázky adresované mne a taktiež aj Justinovi. Sprevádzali ich cvaknutia objektívov a výkriky fanyniek. Sklonila som hlavu a nechala sa viesť Justinom niekam preč. Nakoniec sme vyšli von a Justin ma tlačil do auta, nasadol hneď za mnou. V aute som si konečne dala dole kapucňu a vydýchla. Rozhliadla som sa okolo seba - sedeli sme v luxusnom aute s koženými poťahmi a okienkom medzi prednými a zadnými sedadlami. Nie zlé. Na predných sedadlách sedeli vodič a Scooter, vzadu ja s Justinom. Všimla som si, že Scooter zatína čeľuste, je naštvaný. Celú cestu nepovedal ani jeden z nás jediného slova. Ja som bola stále v šoku, Justin vedel, že má problém a Scooter bol naštvaný. Na Justina? Na mňa? Kto vie. Hneď keď vodič zastal na podzemnom parkovisku, ponáhľal sa otvoriť mi dvere. Slušne sa poďakovala a automaticky som mierila k výťahu.

„Justin, toto nesmieš robiť. Mohlo sa stať čokoľvek," počula som ako Scooter hovoril Justinovi polohlasom.

„Čo sa mohlo stať?" odpovedal Justin podráždene.

„Ja neviem, čokoľvek. Mal si mi dať vedieť," karhal ho ako otec syna. Justin nereagoval a vošiel do výťahu, ktorý som privolala. Za nim som vstúpila ja a Scooter a naďalej medzi nami panovalo ticho. Spýtavo som sa pozrela na Justina a on mi venoval naštvaný pohľad. Vošli sme do apartmánu a Justin okamžite vybehol na druhé poschodie, bral po dva schody naraz. Scooter zhodil nejaké magazíny zo stola a sadol si na barovú stoličku. Ja som sa len nemo prizerala a nevedela som, čo mám robiť.

„Ahoj." Otočila som sa za hlasom a zrak mi padol na Twista sediaceho na sedačke v obývačke.

„Ahoj," vydýchla som a mierila k nemu.

„Čo sa deje?"

„Ale nič, len niekoľko paparazzov." Sadla som si k nemu a on chápavo prikývol. „Čo to pozeráš?"

„96 hodín," odpovedal zaujato. Zahľadela som sa do telky a snažila sa sústrediť na film, no nešlo to. Stále som musela myslieť na otca a jeho ľudí. Už asi po stý krát som si v hlave opakovala scénu, ako ma odnášajú preč ako nejakého väzňa a ja nemôžem urobiť nič. Navyše mám teraz zlé svedomie kvôli Justinovi. Je to moja vina - tí paparazzovia, Scooter a ktovie čo z toho ešte vznikne. Nemala som za ním chodiť a ťahať ho von. Zaujímalo by ma, kto nás praskol. Vedenie kina? Niekto na parkovisku? Ktovie. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom, že Justin vedel kto som. Prihovoril sa ku mne len kvôli tomu? Poznali by sme sa vôbec, keby si ma nepamätal? V hlave som mala toľko otázok, no nemala som odvahu spýtať sa ho na to. Podoprela som si hlavu rukou a snažila sa sústrediť na film.

Fajn, na dnes len taká kratšia na doplnenie minulej časti. Mám pre vás súťaž o prívesok, ktorý prikladám do multimedií. Vašou úlohou je napísať do komentárov, prečo by ste práve vy mali dostať tento prívesok a ja si vyberiem najlepší dôvod :) Môžu sa zapájať česi aj slováci, na tom nezáleží. Jedinou podmienkou je, že vás musí byť minimálne desať. O týždeň v nedeľu vyhlásim výhercu a najbližšie ako budem môcť mu pošlem prívesok. Veľa šťastia a kreativity :)