Jej kráľovská výsosť

„som rád, že som ťa spoznal"

„Tá správa mi roztrhala myseľ..." prebúdzalo ma zo spánku

„v hlave mi vybuchla bomba..." Otváram oči.

„keď som sa dozvedel že si odišiel od nás." Zaujal ma text, uvedomila som si, že pomalý spev sprevádzajú jemné tóny klavíra.

„Zrazu facka, správa, čo ma prebrala jak budík,

prečo tá sviňa vždy zoberie dobrákov a nie tých druhých?" Chápem. Vnútorná bohyňa mi zatlieskala s ironickým pohŕdavým výrazom. Prestaň.

„Odišiel si od nás už na krajšom mieste bývaš..." Vstávam, pomalým krokom som vykročila k dverám.

„tam kde každý raz musí, už vidím jak ma tam vítaš." Sondujem terén, Justinov spev sa ozýva z dolného poschodia, kde je aj klavír.

„Môj brat, od prvej chvíle čo som ťa spoznal,

už je to raz tak, každý ma vymedzený svoj čas..." pokračoval po mučivo dlhej pauze. Neviem, čo to do mňa vošlo, pomaly som zišla prvý schod.

„ale prečo ten tvoj tak veľmi rýchlo vypršal..." Schádzam druhý.

„zubatá ťa jednoducho vyškrtla

a mne tým vytrhla srdce z mojej hrude.

Život ide ďalej a ty sa na to z hora dívaš

viem, že raz sa ešte stretneme no teraz chýbaš,

pozri sa jak ten čas letí, ako to, že tu zrazu nie si?

Nerozumiem, prečo si ťa vzal tak skoro do neba

ty navždy budeš v našich srdciach, už si v rukách anjela." Ocitám sa pri Justinovi a všímam si jeho bolestivý výraz. Hral so sklonenou hlavou a hlas sa mu triasol.

„Nám smutno bude bez teba, to vysvetľovať netreba

tam nájdeš ten svoj poklad hore ja sa modlím za teba." Justinov pohľad padol na mňa a pomaly prestal hrať. V jeho očiach sa zaleskli slzy. Prisadla som si k nemu na dlhú klavírnu lavicu.

„Hraj ďalej," povedala som mäkko. Na chvíľu zaváhal, no pokračoval.

„Doba je chladná, je čoraz ťažšie nájsť brata

závisť, nenávisť, všade okolo ako kopa blata.

Keby sa dal vrátiť čas, chcel by každý jeden z nás

mať aspoň jeden deň na viac, povedať ti "mám ťa rád"." Objímam jeho ruku a moja hlava klesá na jeho rameno. Je mi ho tak ľúto. Už chápem, prečo je taký uznávaný, má aj prečo - spieva krásne, jeho mäkké, úprimné slová mi prerástli do duše a prehovorili v podobe chvenia.

„Bro, chcel som ti povedať týchto pár posledných slov,

pred tým ako sa všetci stretneme tam hore pred Bohom

na mieste, kde neni smútok, plač, bolesť, len večný lov.

Slová idú zo mňa ťažko, bratu, ťažko sa to hovorí,

naše plány a sny, čo sme mali, musím odložiť,

viem, že mám dať hlavu hore, nerevať, sa nevzdať,

viem, že ma tam počuješ, viem, že by si to chcel tak.

 V mojom srdci si navždy, moje slzy si si zaslúžil,