Jej kráľovská výsosť

„niečo ma k tebe ťahá"

Vyšli sme z budovy, v ktorej Justin vystupoval. Chladný vzduch ovial celé moje telo - nespomínam si, že by bola taká zima keď sme vchádzali. Ovinula som si ruky okolo trupu a pomaly vydýchla toľko zadržiavaný vzduch.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa Justin ticho. Záporne som pokrútila hlavou a nastúpila do jeho auta. Mlčky som sedela s prekrýženými rukami na prsiach a čakala, kým Justin naštartuje.

„Nepáčil sa ti ten koncert?" spýtal sa zrazu smutným hlasom. Prekvapene som otočila hlavu jeho smerom.

„Justin, bol úžasný. Nikdy som na podobnej akcii nebola."

„Tak čo ti potom je?"

„Nič mi nie je," odsekla som a pozrela sa inam. Stále sme stáli na tom istom mieste.

„Nepáčila sa ti tá pieseň, však?" Všimla som si, ako sa zachmúril.

„Justin! Prestaň už, všetko to bolo úžasné. Tá pesnička... neviem čo ti na ňu mám povedať, vôbec som niečo také nečakala." Sklonila som hlavu. Hanbila som sa otvoriť sa mu, aj napriek tomu ako sa on otvoril mne. Vedela som, že tento moment nastane, no tak skoro? Veď sa poznáme len pár dní. Stíchla som a čakala, čo mi na to povie. Nepovedal nič. Položila som svoju ruku na jeho, ktorú mal položenú na riadiacej páke medzi našimi kolenami. Prudko trhol hlavou mojím smerom čím som ho zrejme vytrhla zo zamyslenia.

„Justin, prečo si taký negatívny?" Nadvihla som obočie.

„Nie som negatívny len... Rose, čo to so mnou robíš?" Otočil ruku tak, že ňou vkĺzol do tej mojej a položil si ju na svoje stehno. Zalapala som po dychu, toto sa robí bežne medzi kamarátmi?

„Č-čo s tebou robím?" zakoktala som pozerajúc sa na naše ruky.

„Toto všetko," povedal a pokrútil hlavou. Tak to mi veľmi upresnil, všetkému chápem.

„Justin, toto... toto by sme nemali robiť." Roztvorila som svoju dlaň, aby som stiahla ruku späť k sebe no on ju nepustil ako som očakávala ale stisol ju ešte viac.

„Prečo nie?" Na tvári sa mu pohrával úsmev. Baví ho táto hra?

„Pretože ja na toto," znova som sa pozrela na naše ruky v jeho lone, „nie som zvyknutá. A nehodlám si na to ani zvyknúť, čo nevidiac ma otec vypátra a ja sa budem musieť vrátiť domov. A potom mi to bude chýbať," hovorila som so stále slabnúcym hlasom.

„Prečo by si mala odchádzať?" Nechápavo pokyvoval hlavou pričom sa mi pozeral hlboko do očí.

„Justin, ty tomu naozaj nerozumieš? Ja nemôžem robiť, čo sa mi zachce."

„Ja viem že nie." Povzdychol si. „Rose, nebudem ti klamať. Niečo ma k tebe ťahá -- nieviem čo, nikdy som necítil to, čo cítim teraz. Si taká zvláštna a zároveň taká jednoduchá. Všetky moje myšlienky ústia k tebe, keď som s tebou som úplne iný človek. Som s tebou šťastný," ukončil svoju spoveď a položil svoju ruku na volant pričom sa pozeral do predu. Uvedomila som si, že sa mi prudko zrýchlil dych a moje uši oblial rumenec. Prečo sa hanbím? Je toto to, čo som chcela počuť? Úprimne, potešilo ma to, no radšej by som asi bola keby bol ticho. Z tohto aj tak nebude nič a zbytočne mi pomotá hlavu. Prečo som vlastne odchádzala zdomu?

„Nejdeme už?" pípla som tenkým hláskom. Justin nad tým len pokrútil hlavou a sarkasticky sa zasmial. Toto asi nie je to, čo chcel počuť. Pustil moju spotenú ruku a a naštartoval motor. Konečne sme vyšli veľkou bránou z osobného parkoviska.

„Skrč sa," povedal mi rázne, keď sme zbadali čakajúcich novinárov s fotoaparátmi pred halou. Okamžite som sa skrčila tak, aby ma nebolo vidieť a Justin sa rýchlo dostal z ich dosahu. Keď sme boli v dostatočnej vzdialenosti, vystrela som sa a oprela o opierku na dverách auta. V tichosti sme sedeli a dala by som ruku za to, že sme mali obaja rovnaké myšlienky. Neviem, ako to pôjde ďalej no každopádne sa toho bojím. Viem, že za láskou stojí plno bolesti a sĺz, zvlášť za láskou princeznej a speváka. Až teraz som si uvedomila, ako to k sebe nesedí veď to je úplná blbosť. Otec pre mňa vyberie Lichtenštajnského kniežaťa a ja budem celý život hrať šťastnú manželku s falošným úsmevom a orgazmom. Dobre, za tieto myšlienky by som ruku nedala. V duchu som si zanadávala za moju sprostosť a pozrela sa na Justina. Čo to práve vidím v jeho očiach? Zraniteľnosť? Strach? Alebo nádej? Netuším, niekedy ma proste mätie. Natiahla som sa a zapla rádio aby som presekla ticho a hustú atmosféru v tomto stiesnenom priestore. Z reprákov v aute sa ticho rozliali tóny akustickej hudby.