Jej kráľovská výsosť

„pre mňa máš najväčšiu hodnosť"

„Chcela si to dopozerať," zašepkal Justin. Rozpačito som sa naňho pozrela a venovala mu dlhý úsmev. Stáli sme na parkovisku autokina a pred nami bolo veľké premietacie plátno. Bolo pozastavené na časti filmu Believe, ktorú sme videli naposledy. Zrazu k nášmu autu pristúpili akési mladé dievčatá a podali Justinovi popcorn a colu položené na papierovom podnose. Počkať, bola tam jedna veľká cola s dvoma slamkami. Už ani neviem, čo si o tom mám myslieť. Justin podnos položil na opierku medzi našimi sedadlami a následne mu tie dievčatá dali 3D okuliare. Poďakoval im a oni celé červené odišli do správcovskej búdky. Musím poznamenať, že na to, ako bolo vonku chladno boli oblečené dosť na ľahko. Justin zavrel okienko, keďže vonku bolo s prichádzajúcou zimou omnoho chladnejšie a podal mi okuliare. Nasadila som si ich a to isté urobil aj Justin. Po chvíľke sa spustil film a dostala som sa späť pred všetky tie negatívne veci, ktoré sa po filme udiali. Musím povedať, že som sa cítila v Justinovej blízkosti príjemne. Neviem, či je to zlé alebo dobré, jednoducho som si ho nejako obľúbila. Možno je to pre to, že som nikdy nemala priateľov. Zahnala som svoje myšlienky a ešte viac sa uvelebila v sedadle aby som si mohla vychutnať film.

Ticho ktoré panovalo už dlhšiu dobu pri pozeraní filmu prerušil Kenny klopajúci na okienko na mojej strane. Následne sa zrolovalo dole -zrejme vďaka Justinovi- a ja som sa spýtavo pozrela na môjho osobného ochrankára.

„Slečna Rose, volal pán Miller. Vraj už skončila obhliadka a vy sa môžete vrátiť do paláca."

„Koľko administrativity," zamrmlal Justin, z jeho hlasu bol počuť úsmev.

„Hneď," povedal Kenny rázne ignorujúc jeho poznámku a odstúpil sa od auta.

„Oh, jasné." Išla som otvoriť dvere, no zastavil ma Justinov hlas.

„Kam sa náhliš?" spýtal sa ma. „Nemôžme to aspoň dopozerať?" zakňučal smerom ku Kennymu.

„Sorry, Justin ale vážne musíme odísť. Nechceš predsa aby ma vyhodili, však?" Všetci sme si uvedomovali, že keby už viac Kenny nebol mojim ochrankárom, nemohla by som sa stretávať s Justinom.

Nespokojne si povzdychol. „Tak fajn, môžeš nás na chvíľku nechať samých?" vydýchol a Kenny bez slova odišiel. Celým telom som sa vytočila k Justinovi a čakala, čo povie.

„Dnes to bolo trochu krátke, ale dúfam že sa uvidíme čoskoro," povedal mäkko a oblízol si pery. Po dlhšej tichej pauze som si uvedomila, že mu doslova čumím na pery. Pozrela som sa späť do jeho očí a všimla si pobavenie odrážajúce sa na jeho tvári. Došľaka, čo to robím?

„Eh, áno bolo ale užila som si to."

„Užila alebo si to ešte užívaš?" Hravo sa na mňa pozrel. Päsťou som ho buchla do ramena. „Však si neurobila to, čo si práve urobila?" Jeho pohľad zvážnel, no vedela som, že to len hrá.

„Myslíš tým toto?" povedala som a znova ho buchla. Falošne zalapal po dychu čím chcel zrejme zahrať, že ho to bolelo.

„Toto bola zásadná chyba," povedal vážne s kammenou tvárou. Nechápavo som sa naňho pozrela. Vo chvíli keď dopovedal tieto slová sa ku mne natiahol a začal ma štekliť na bokoch a bruchu, jeho ruky lietali po mojom trupe.

„Justin, dosť!" vykríkla som keď sa mi od smiechu začali hromadiť slzy v očiach. Snažila som sa dať jeho ruky dole z mojich bokov, no bol silnejší. Váľala som sa na sedadle a okopovala palubnú dosku na mojej strane. To však bolo to najmenej, čo ma trápilo. Sklonil sa nadomňa, aby ma mohol naďalej štekliť, keďže som sa už zosúvala zo sedadla dole na zem. Zrazu ma prestal štekliť a ja som sa konečne mohla nadychnúť. Keď som sa naňho pozrela, díval sa mi do očí. Obaja sme sa už dávno nesmiali a len tak v tichosti sme sa na seba pozerali. Myslela som, že príde ten okamih keď ma pobozká, no nestalo sa tak. Len sa na mňa bez slova pozeral. Neviem, či je to to, čo som chcela ale prišlo mi to také spontánne. Natiahla som sa k nemu a dala mu suchú pusu na líce. Stále som sa však neodťahovala a čakala, ako zareaguje. Cítila som jeho teplý dych na mojom krku, tiež sa neodťahoval. Naraz prudko trhol hlavou čím sa naše pery dostali do tesnej blízkosti. Pomaly ma pohladil po tvári a nechal tam ruku. Zavrela som oči a čakala, čo sa stane. Pritisol sa na ne a dal mi krátku, obyčajnú pusu. Pred mojimi očami vybuchlo niekoľko žiarivých ohňostrojov a moja vnútorná bohyňa vískala od radosti. Cítila som, že moje srdce vynechalo jeden úder a následne začalo biť šialenou rýchlosťou.

„Ani nevieš, ako dlho som po tomto túžil."

„Už musím ísť," pípla som tenkým hláskom a odtiahla sa od neho. Snažila som sa potlačiť úsmev, no nešlo to. Moje kútiky boli svojvoľne zdvihnuté a ja som ich pohyby nevedela ovplyvniť. Neviem, či cítil to isté čo ja, no to čo som cítila ja bolo neopísateľné.

„Počkaj." Vystúpil z auta a následne ho obišiel. Podišiel k mojím dverám a pomaly ich otvoril.

„Ahoj, Justin," povedala som keď som vystúpila. Ešte stále som sa usmievala.

„Dovidenia, Vaše Veličenstvo," povedal tajomne na čo som pery roztiahla do ešte väčšieho úsmevu ako bol doteraz.

„Ja som Výsosť, Veličenstvo má väčšiu hodnosť ako ja," opravila som ho.

„Pre mňa máš najväčšiu hodnosť," povedal o čosi tichšie. Cítila som, ako mi do líc stúpa červeň a sklonila som hlavu cúvajúc ku Kennyho služobnému autu. Posledný krát som sa naňho pozrela a nastúpila do auta. Stále tam bol opretý o svoju Fisker Karmu s úškrnom na perách. Znova som sa usmiala a zamestnala hlavu myšlienkou, čo sa to práve stalo.

Okej po dlhšom čase ďalšia časť. Dúfam, že teraz cez prázdniny budem mať viac času a múzy na písanie lebo už mám v hlave ďalšie story a neviem ich vyhodiť preč tak maybe later :))

Chcela som sed dať nejakú štvor-stranovú časť ako náhradu za celý týždeň, no chcem vás tak trochu povydierať. Postačí mi 5 komentárov a pridám ďalšiu :))

Ináč bavia vás dlhé časti alebo si radšej prečítate kratšie?