Jej kráľovská výsosť

„nechcem ža už vidieť plakať"

„Došľaka, kto otvoril to okno?" zamrmlala som si popod nos a zavrela okno. Mala som mokré vlasy, takže mi bola ešte väčšia zima ako by mi bola inokedy.

„Rose?" začula som spoza dverí hlas Meg ktorý sprevádzal tiché klopkanie.

„Poď ďalej," zakričala som. O chvíľku sa v mojej izbe ocitla ako vždy uponáhľaná Megan.

„Uh, aká zima. Len som ti prišla pripomenúť tú obhliadku paláca."

„Čože?" Vyvalila som na ňu oči.

„Tebe o tom nikto nepovedal?" Jej oči nabrali podobný tvar ako tie moje.

„Nie, nepovedal. To je tvoja práca, Meg," povedala som s karhavým pohľadom.

„Včera som nemohla, niečo som robila. Povedala som Millerovi nech ti to povie, čakal tu na teba."

„Ale veď si tu bola v rovnakom čase ako Miller a čakala si tiež." Pokrútila som hlavou.

„Nie, nečakala. Mala som niečo rozrobené," vysvetľovala.

„Niečo? Meg, čo je to niečo?"

„Proste niečo," odsekla rýchlo, ako keby si to už dopredu pripravovala.

„Aha. Tak fajn. A prečo si tu vlastne prišla?"

„Prišla som ti povedať, že keďže už máš osobného ochrankára, môžeš s ním odísť a nemusíš byť zavretá tu. Teda ak chceš," povedala horlivo. Nemusím tu byť zavretá? Moja vnútorná bohyňa práve od radosti skočila tri saltá vzad. Vždy, keď prišli turisti, naša ochranka nimi bola tak zamestnaná, že nikto so mnou nemohol odísť preč. Nemohla som opustiť svoju izbu a svoju obývačku, ktorú s ňou mám prepojenú.

„To vážne?" povedala som trochu hlasnejšie, ako som pôvodne chcela. Mohla som cítiť, ako mi iskričky v očiach prepaľujú sietnicu. Bola som taká rada, že môžem toto miesto konečne opustiť.

„Kenny, vie Justin o tom, že sa tam chystáme zájsť?" spýtala som sa kráčajúc k autu.

„Nie, madam. Nevidel som ho odkedy som u vás vzal prácu," objasnil mi na čo som reagovala spokojným prikyvovaním. Od mojej sprchy sme si s Justinom poslali pár SMSiek a potom musel ísť na rozhovor. Prekvapuje ma, ako otec dôveruje Kennymu. Človek by povedal, že mi zaobstará obrnené vozidlo a policajný pochod aby som mohla výjsť von, no on je v pohode. Začínam mať podozrenie, že mu vyhovuje, že odchádzam zdomu. Zisťujem, že sa naňho hnevám oveľa menej a karhám sa za to. Nechcem aby si myslel, že facka je len facka. Síce mu vidím na očiach, že ho to mrzí ale nenechám nikoho biť ma -- hoc to je môj otec. Vždy som si žila ako vo vate, no myslím si, že aj keby som žila v úplne iných podmienkach bola by som proti násiliu. Či už hrubému, alebo tomu "neškodnému".

Zastali sme na podzemnom parkovisku Justinovho hotela. Kenny mi ako správny chlap a takisto aj ochrankár otvoril dvere a privolal výťah. Rozhliadla som sa okolo seba a v hlave sa mi vybavili spomienky na malú, uslzenú Rose kľačajúcu na zemi plačiac nad svojim úbohým životom. Potriasla som hlavou a vstúpila do výťahu. Civela som do zrkadlovej steny a nedočkavo poklepkávala nohou.

„Vyhovuje vám práca u nás?" snažila som sa prerušiť trápne ticho.

„Áno, veľmi, aj keď mi chýba moja rodina. Zmeškal som vystúpenie môjho syna," Zabodol pohľad na špičky svojich topánok. Počkať, on ma dieťa? Kenny? Nikdy by mi nenapadlo, že by mal rodinu, no keď sa nad tým teraz zamýšľam, je úplny rodinný typ. Veď aj Justinovi vynahrádza jeho otca keď je práve na cestách. Pousmiala som sa nad svojimi myšlienkami a uvedomila si, že už dlhú dobu mlčím.

„Nevedela som, že máte syna."

„Je to poklad." Doširoka sa usmial. Prekvapila ma jeho otvorenosť. Necítila som sa s nim ako s ochrankárom, ale ako s kamarátom. Teda žiaden ochrankár mi neprezradil niečo o jeho súkromnom živote. Všetci otcovi muži sú chladní a odmeraní. Vystúpili sme z výťahu a automaticky prešli k dverám od Justinovho apartmánu. Začínala som cítiť nadšenie. Rýchlo som zaklopala a o pár chvíľ nám otvoril Twist.

„Rose? Neukradol ťa od nás náhodou tvoj ocko?" čudoval sa.

„Áno, Lil, aj ja ťa rada vidím. Mám sa dobre, a čo ty?" povedala som sarkasticky.

„Prepáč, no ja som sa v novinách dočítal, že si už doma. A čo s tebou robí Kenny?" Nakukol ďalej za dvere aby lepšie dovidel na Kennyho.

„To je zložité. Pustíš nás už dnu, alebo tu máme naďalej postávať?" Vzápätí som oľutovala tón svojho hlasu, keď som si uvedomila ako odporne to vyznelo. Vyzeralo to však, že Twist bol na to už zvyknutý, keďže mi na to nepovedal nič a bez slova nás vpustil dnu. Vošla som a venovala dlhý pohľad Justinovi, ktorý práve schádzal schody v sivých teplákoch a tričku o čosi svetlejšieho odtieňa rovnahej farby, ktoré mu obťahovalo vyrysované brušné svaly. Ako doplnok použil modrý snapback so šiltom vzadu. Musela som si nepatrne zahryznúť do pery z vnútornej strany. Musím uznať, že je fakt kus.

„Ahoj, Rose." pozdravil sa mi ako prvý keď už stál predomnou.

„Ahoj." Usmiala som sa. Došľaka, ako mám mojim kútikom zabrániť robiť čo sa im zachce?

„Teba otec pustil von za mnou?" Všimla som si radosť v jeho očiach.

„No... my sme tak trochu utiekli," povedala som a pozrela sa na Kennyho baviaceho sa s Twistom.

„Utiekli?"

„No nie tak celkom, proste som mala niekam vypadnúť kvôli obhliadke paláca." Pokrčila som ramenami.

„Už som sa zľakol, že sem znova nabehne vziať si ťa. Vieš, ako bezmocne som sa cítil, keď ťa držali tie jeho gorily a ja som nemohol nič spraviť?" Jeho pohľad posmutnel. Oblízal si pery a pokračoval. „Nechcem ťa už vidieť plakať," vydýchol a natiahol ruku na moju tvár. Palcom jemne hladil moje líce. Pri jeho dotyku som sa zachvela a pootvorila som pery za prudším nádychom. Mal taký príjemný, teplý dotyk. V podbrušku som pocítila toľko nepoznané šteklenie a na chvíľku sa mi zatočila hlava. Cítim niečo úplne iné ako keď sme sa lúčili, no páči sa mi ten pocit.

Vieeem som sviňa s tým oknom :DD Páči sa vám ako sa to vyvinulo? :)) Pripájam do multimedií fotku z coveru nech ju tu máte aj normálne. Moja sestra hovorila, že je čudné, že on je oblečený tak klasicky a ona formálne. Aby bolo jasné, chcela som tak vystihnúť podstatu príbehu -- normálny chlapec (alebo nie až tak normálny?) a princezná. Tak dúfam, že sa vám páči aj fotka aj časť, v oboch prípadoch som sa snažila:)