Jej kráľovská výsosť

„pôjdem do školy?"

Vidličkou som sa prehrabovala v hrášku a spomínala na ten chutný, poriadne nezdravý hamburger. Takmer som cítila jeho vôňu, aj keď to bola len ilúzia. Celé dopoludnie som bola zavretá v izbe a vyšla som až teraz na obed, no nikde som si nevšimla Kennyho. Pochybujem o tom, že by mu dal otec voľno. Otec sa mi neospravedlnil a včerajšiu hádku ani nezmienil, no vedela som, že ospravedlnenie nemám čakať. Štvalo ma to, no zvedavosť bola silnejšia.

„Kde je Kenny?" spýtala som sa otca.

„Ako to, že kde je?" Všimla som si, že prestal prežúvať a uprene sa na mňa pozeral.

„No... to neviem, preto sa ťa na to pýtam."

„Vyhodil som ho hneď po tom incedente v klube," povedal chladne, akoby nič.

„Čože?" takmer som vykríkla.

„Osobného ochrankára si mala na to, aby na teba dozrel. On na teba očividne nedozrel a pre to som ho vyhodil." Strčil si do úst ďalšie sústo, zatiaľ čo ja som naňho nemo hľadela neschopná nájsť nejaký argument. „A navyše ho už nebudeš potrebovať."

„Ako že nie?" zhrozila som sa. Bála som sa, že ma už nebude nikam púšťať, čo bolo veľmi pravdepodobné. Aby predĺžil moje napätie, akoby naschvál si ešte usŕkol z čaju.

„No... Síce si dedička trónu a o budúcnosť máš postarané, no chcem, aby si bola vzdelaná. Napadlo mi, že pre teba bude dobré keď ťa pošlem na vysokú školu."

„Pôjdem do školy?" Cítila som, ako sa mi niekoľkonásobne zväčšili oči.

„Áno."

„Medzi ľudí?"

„Pravdaže." Usmial sa.

„Bez ochranky?" divila som sa.

„To ešte uvidím." Moje srdce asi vynechalo úder. A ďalší.

„Och oci!" Vstala som a nemotorne ho objala. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" opakovala som stále dookola. Nerozumiem tomu, myslela som si, že mi udelí trest a nie toto. Musí za tým niečo byť. Keď mi to napadlo, odtiahla som sa od neho a skúmavo sa naňho zahľadela. „Kde je háčik?"

Rozviazal očný kontakt, ktorý bol medzi nami a znova sa pozrel do taniera. „Vieš, je to dievčenská súkromná škola." Znova sa na mňa pozrel.

„Dievčenská súkromná škola," zopakovala som po ňom ticho.

„Áno."

„A kde to je?" nevzdala som sa.

„Pensylvánia, univerzita Penn." Pery sa mu roztiahli do úsmevu. Podľa jeho hrdosti na seba samého usudzujem, že to je dobrá škola aj keď som o nej nikdy nepočula. No ak ma pamäť neklame, Pensylvánia je v Spojených štátoch niekde pri New Yorku. „Nemrač sa tak, Rose. Je to úžasná škola, poznám jej riaditeľa a už ma oboznámil so systémom tam u nich. Mne sa páči, dúfam že to bude rovnako aj u teba." No super. Odhadujem to na väčšie väzenie ako doteraz, iný systém by sa otcovi nepáčil.

„K-kedy nastupujem?" Mala som pocit, že sa rozplačem.

„Budúci semester."

„To je... január?" Prikývol. Veď to je už o mesiac! Bola som v poriadnom šoku, vôbec nerozumiem jeho náhlemu rozhodnutiu.

Sedela som schúlená v ratanovom kresle na terase mojej izby. Vonku už bolo chladno, no to bolo to najmenej, čo ma teraz trápilo. Stále som myslela na tú školu. Keď mi otec povedal že idem na univerzitu, myslela som si že tam pôjdem ako ktorékoľvek iné dievča. Keď som si však uvedomila, že tam majú akýsi špeciálny systém, začala som pochybovať o tom, či tam chcem ísť. Od otca je to veľmi neočakávané, je to ďaleko. Doteraz som sa učila v domácej škole, zmaturovala som pred polrokom. Trochu ma zamrzelo, že som nemohla mať maturitný ples ako každý normálny študent ale nejako som to prekusla aj oslavou, ktorú mi usporiadal otec respektíve jeho ľudia. Mala som príjemnú učiteľku, no domáce učiteľky neposkytujú vysokoškolské vzdelanie. Predstavovala som si, aké to tam môže byť a zároveň som sa tešila na nejakú tú spoločnosť. Neviem si však predstaviť, že by som kráčala po chodbách v škole s gardé za chrbtom. To sa vraciame znova k tomu problému so spoločnosťou, nemyslím si, že by so mnou niekto len tak diskutovať s pocitom, že so sebou všade vláčim ochranku. Mohlo mi napadnúť, že by ma otec neposlal  na školu kde by ma ohrozovali vzťahy s chlapcami. Otec čaká, že sa vydám za niekoho, kto má meno, no mňa to vôbec neberie. Zrazu som myšlienkami zablúdila k Justinovi. Neozval sa mi, či pristáli bezpečne a pochytila som strach. Došľaka, veď mám vypnutý mobil! Vystrelila som z kresla a zostúpila na studenú dlažbu. Ignorovala som páliace chodidlá a skoro šprintom sa dostala k posteli. Pred tým, ako som včera išla spať som mobil z postele hodila do zásuvky nočného stolíka. Začala som sa v ňom prehrabovať -- mobil som našla hneď, no nevedela som, kde je SIM karta. No tak! Konečne som ju našla a vrátila ju späť do mobilu. Netrpezlivo som podskakovala na mieste kým sa mobil zapínal. Konečne sa mi na displeji zobrazila úvodná obrazovka a začali mi pípať smsky. Päť správ a sedemnásť neprijatých hovorov, posledný uskutočnený o siedmej ráno. Zamračila som sa, prečo mi volal tak skoro? Kým som si to všetko prezerala, začal mi v ruke vibrovať mobil. Justin!

Táto časť zrejme stojí za hovno /sorry/ ale chcem sa vám poďakovať za prečítania. Asi pred prázdninami toto pravidelne čítali asi 50ti ľudia a teraz som si všimla, že to je o stovku viac, veľmi pekne vám ďakujem :)) A zároveň ste prekročili 5000 prečítaní, ste super!

Ináč vedeli by ste dať sedem komentárov? :)