Max and Oliver [DOKONČENÉ]

Poškole

Hneď ako som vošla do hudobnej triedy padla mi sánka. Bolo to krásne moderné vybavené. Nové hudobné nástroje, žiadne lavice iba stoličky, interaktívna tabuľa a na žltých stenách vyseli obrazy tých najslávnejších hudobníkov ako Johann Sebadtian Bach, Mozart, Bethoween a veľa iných na ktoré mená si nespomeniem.
Na jednej stoličke sedel chalan ktorý sa pre mňa stal mŕtvim. Ani kúsoček mi nebolo ľúto že si na nose držak servítku celú od krvi. Nepozerala som sa na nho a sadla si čo najdalej od neho.
Neustále som bola na mobile a cítila na sebe jeho pohľad ale ignorovala som ho.
Učiteľ ale učka ako riaditeľ ako hocijaký dozor neprišiel tak som sa rozhodla odísť.
Lenže ako som pohla dverami tak sa nedali otvoriť.
,,V našej škole to funguje tak že keď máš trest zamknú ťa v triede a pustia ťa až potom." vysvetlil mi ten chalan.
Fasa, čo teraz ?
Niečo ma ale aj tak napadlo.
Veci som buchla na zem a sadla som si za klavír.
Odhrnula som si vlasy z jednej strany, zaklonila som trochu hlavu do strany a jemne som priložila prsti na klávesi.
Začala som hrať skladbu od Bacha.
Prelude 1 in C Major BWV 846 from the well.
Užívala som si ten pocit ako ľahko ti tancujú prsti po klávesoch a vydávajú krásnu hudbu, ktorú vymyslel neuveriteľný skladatel.
O chvíľu si ku mne ale niekto prisadol a prebral úlohu ľavej ruky, takže som hrala iba s pravou rukou. Unášala som sa hudbou ale až potom mi došlo čo sa tu deje. Vlastne došlo mi to až vtedy keď sa sekol o jednu notu.
Odtrhla som svoj pohľad od klávesou a namierila ho na nho.
Mal previnilí výraz a nos mal prelepený nejakou náplasťou a v nose mal servítku.
,, Max, počuj vážne ma to mrzí, ja nechcel som ti dať facku, bol to ako reflex, väčšina dievčat by sa len rozplakala ale....." začal sa ospravedlňovať ale prerušila som ho otázou ktorá mi vŕtala v hlave.
,, Prečo si sa nebránil ?" opýtala som sa s kameným výrazom v tvári.
,, Pretože som si to zaslúžil." odvetil.
,, Maš to zlomené ?"
,, Nie iba narazené, zdravotnici som povedal že som spadol zo schodov." usmial sa.
,, Vieš pekne hrať." povedal mi.
,, Naučila som sa to keď som bola malá, iba hudba ma dokázala odpútať od reality a uväznila ma vo vlastom svete, plnom slobody." odpovedala som.
Moja odpoveď ho prekvapila, neviem prečo, ale bolo to vidieť v jeho očiach.
Jeho krásne čisto zelené oči sa zabodávali do tých mojich.
Jeho zároven previnilý, skúmavý a krásny pohľad som nevydržala tak som sa otočila späť ku klávesom a začala hrať.
Lenže nezahrala som ani notu keď si moju tvár otočil na späť a pobozkal ma.
Bol to normálny bozk ospravedlnenia, vášne ale aj nežnosti. Môj reflex by bol odtrhnúť sa od neho a dať mu facku ale teraz som sa od neho len odtrhla zo slovami : ,, Nemôžem."
Myslela som to tak že mu nemôžem odpustiť pretože keď som bola malá týral ma vlastný otec, vynil ma totiž za to že moja matka zomrela. A možno sa fyzické činy zahoja ale tie psichycjé nie.
Slzy sa mi tlačila do očí, preto som sa postavila a rýchlo šla po svoje veci.
,, Aha, chápem kvôli Alexovi." odfrkol si.
Otočila som sa na neho. Prečo trepe o Alexovi.
,, Čože ?" opýtala som sa ho nechápavo.
,, No veď ty a Alex veď ste..." nedopovedal pretože sa rozleteli dvere a v ich ráme stál riaditeľ.
,, Môžete ísť." povedal znudene a odišiel.
Oliver na nič nečakal, zobral si veci a s trochu sklamaným a nahnevaným výrazom odišiel.
Nechápala som čo to do nho vošlo, tak som sa rozhodla dobehnúť ho.
Vybehla som z dverí a utekala za ním.
,, Čo to do teba vošlo, zrazu sa správaš ako najzlatší chalan a potom sa len tak z ničoho nič naserieš a nahnevaný odídeš a..." vykričala som mu keď som ho dobehla, zastavila ho ale prerušil ma.
,, Prestaň sa tak chovať ! Prestaň byť taká milá, ochotná a laskavá ! To čo si povedala o hudbe to si bola pravá ty a nie toto" ukázal na mňa ,,tak sa o mňa nezaujímal nasaď si tu masku mrchy a buď ňou." posledné slovo vyštekol.
Potom sa otočil a odišiel.
Stála som na prázdnej chodbe so sánkou niekde na zemi a nevedela som či mám plakať alebo sa hnevať. Chvíľu som tam stála ale potom som sa rozhodla odísť.
Na parkovisku na moje prekvapenie stálo Eliotovo auto.
Vybrala som mobil aby som si pozrela či mi náhodou neprišla správa.
Mala som pravdu, prišli mi tri správy.

Viem že si po škole takže som presvedčil Eliota aby ti nechal kľúče na motorke ho zoberiem ja. Kľúče máš pod autom v zošitr. Máš to u mňa. --Alex--

Keď mi poškrábeš moje zlatko zabijem ťa. --Eliot--

Zajtra sa ide na nejakú skurvenú lúku máme antistresovú terapeutku zober na seba niečo pohodlné. --Heili--

Zasmiala som sa nad Heilinou sms-kou ale len chvíľu pretože sa mi znovu vybavilo to čo mi Oliver povedal.
Hodila som to za hlavu.
Vybrala som z pod auta kľúče, nasadla som a vyrazila domov, teda ku Alexovi.

Keď som vošla do bytu, Eliot okamžite behal ku svojmu autu aby ho skontroloval, od Alexa som zistila že Damianovi je stále zle a spí a Alexa som len pozdravila, prehodila som s ním pár slov a zamierila som ho svojej izby.
Tam som však dlho nevydržala a tak som na seba hodila rifle, tričko a mikinu všetko ladené do čiernej farby, nasadila som si čiapku a šatku cez ústa tiež čiernej a zobrala som si tašku.
Samozrejme že som do nej dala spreje a vybrala som von.
V ráme dverí keď som sa obúva do tenisiek ma zastavil Alex.
,,Myslíš si že ideš...." začal.
,, Potrebujem si vybiť vstek tak ma nechaj ísť." prosíkala som.
,, Ešte raz. Myslíš si že ideš bezo mňa?" nadvihol pobavene obočie.
Zasmiala som sa a počkala som kým sa Alex prezliečie.
Keď bol prezlečený tiež do čiernej farby, zobral spreje a vyrazili sme.
Po ceste sme stretli Eliota, ktorému bolo hneď jasne načo sa schyluje. Len nás pozdravil a išli sme.
Alex mi povedal že pozná skvelé miesto kde ešte nikto nesprejoval.
Prechádzali sme sa dlho, odibva sme boli ticho len niekedy mi povedal kade mám ísť.
Keď sme tam boli usmiala som sa.
Čisto biela stena nejakej budovy ako keby čakala na nás.
Bolo to v uličke takže sme sa nemuseli báť problémou aj keď bolo asi len sedem hodín.
Vybrala som spreje podala som Alexovi potrebné farby a začali sme.

Trvalo to niekoľko hodín.
Ale keď som sa na svoju prácu pozrela ostala som spokojná.
Pozrela som na Alexovu tvorbu.
Nasprejoval na stenu všeliaké obrazce čo vytvorilo nádpis Umenie žije.
Pochválila som ho a znovu sa pozrela na svoje dielo.
Nadpis s čiernou Smrť je len ilúzia to život je trápenie. Okolo toho boli dve smrti s kosami a na tým bola lebka s plamenmi.
Pri sprejovaný som myslela na Olivera. Neviem ani prečo ale ublížil mi slovami ktoré povedal aj ke ani nedávajú význam.
Z premýšlania ma vyrušil hlas niekoho koho by som tu mala čakať ale aj tak ma to prekvapilo.
,, Ale, ale Max...