Max and Oliver [DOKONČENÉ]

,, Viac nikdy Thomson."

,,To ? To si ty." usmial sa.

Sánka mi spadla niekde na zem. Nevedela som či to myslí úprimne alebo nie.
Keď som si ho tak obzrela všimla som si že už nemá náplasť ale má trochu vykrivený nos, nie zas tak aby mu pokazil jeho pekný ksicht.
,, No povieš niečo alebo na ma dalej budeš pozerať ako na..." nepodovedal, pretože som ho umlčala...bozkom.
Jednou rukou som mu zablúdila do vlasou a druhú som nechala položenú na jeho rameni.
Okamžite začal spolupracovať ale keď chcel bozk prehĺbiť odťiahla som sa.
,, Je to pekné, ale tu zlú časť si si mohol odpustiť." usmiala som sa a začala cúvať na odchod.
,, Aj nabudúce Max." žmurkol na mňa.
,, Viac nikdy Thomson." žmurkla som ja na nho a už som odchádzala na motorke.
Nechala som ho stáť samého v oblaku prachu ale aj cez ten som videla ako sa usmieva.
Len som nad ným pokrútila hlavou a venovala sa riadenie nechcem znovu skončiť na zemi.
Domov som prišla až veľmi vysmiata, sama neviem prečo.
Možno preto lebo si pobozkala Olivera.
Zasmialo sa moje svedomie a keď som si spomenula na Olivera musela som si zahriznúť do pery.
Potom som sa však spamätala. Thomson a ja ? Nikdy !
Je to chuj, skurvisyn a sukničkár.
,, Konečne si sa vrátila bál som sa." hned ma objal Alex.
,, Hejže si znovu pozeral sám horor ?" prekrútila som očami.
Prikívol na čo som sa rozosmiala.
,, Nemôžem uveriť že veríš na také chujoviny ako je napríklad Diana." zasmiala som sa.
,, Má tri metre ! A ano pozeral som zhasni a zomrieš." prehrábol si nervozitou vlasy.
,, A kde je Idiot ? Prečo s tebou nepozeral ?" opýtala som sa.
,, Volá sa Eliot" prekrútil očami ,, a je s Lucasom."
,,Si si istý ? Pretože tak trochu som ho videla dnes... S Heili."
Neodpovedal, takže to vedel.
Odfrkla som si.
,, Fajn..." zhashla som na čo on zhíkol
,, tak nech ťa zabije Diana." zasmiala som sa a utiekla som do svojej izby.
,, Max, pomoc, toto už není sranda, fakt mám strach." kričal za mnou Alex akokeby si ešte stále myslel že som v rovnakej miestosti ako on.
Iba som sa zasmiala.
Nechápem ľudí ktorý veria na také chujoviny. Pravda, keď pozerám horor a niečo vyskočí zľaknem sa ale nezaspávam zo strachom z niečoho čo neexistuje.
Dvere od mojej izby sa rozleteli. Na moje prekvapenie v nich stál Damian.
,, Oh, prepáč zabudol som že si tu. Vlastne predtým som tu chodil premýšlať." usmial sa.
,, To nemôžeš premýšlať vo svojej izbe ?" odfrkla som si.
,,Moja izba nieje taká kľudná ako táto." pokrčil ramenami.
,, Fajn, tak o čom sem chodíš premýšlať ?" opýtala som sa.
,, Vzyčajne som sem chodil aby som sa porozprával s Eliotom." zamyslel sa.
,, O čom ste sa s Eliotom bavili ?" tie otázky ma začali nudiť.
,, Pojď so mnou." kívol hlavou a tajemne sa usmial.
Možno som mala ísť spať kedže je zajtra škola ale Damianov tajomny pohľad ma nútil ísť s ním.
Zobrali sme si bundi, obuli sme sa a vyšli sme na ulicu.
,, Vezmen ťa na miesto, ktoré bolo mojim útočiskom pred chaosom, ktorý občas zavítal do môjho života." usmial sa na mňa.
Usmiala som sa nad jeho slovami a nasledovala som ho niekde do mesta.
Kráčali sme dlho, tmavými ulicami až sme prešli do odľahlej časti mesta, kde sa nachádzali schrátrane budovy, v ktorých mohli prespávať bezdomovci.
,, Už sme skoro tu." povedal a pozrel sa dohora na vysokú budovu, ktorá vyzerala že sa za chvíľu rozpadne.
,, To nemyslíš vážne." oponovala som.
,, Pokoj. Ver mi." odvetil a zastal pred rozbitými dreveními dverami.
Prikívla som. Povzbudivo sa usmial, prešiel cez dvere a stratil sa v tme, do ktorej som ho nasledovala.
Vi vnútri bola tma, takže sme si museli posvietiť mobilmi.
Pod mojimi nohami sa nachádzali kúsky budovy a rozbitého skla. Nie raz som zakopla o nejakú vec, naštastie vždy ma Damian chytil.
Kráčali sme ku schodom, ktoré boli jediné čo asi v tejto budove bolo v dobrom stave.
Okná boli porozbíjané, omietka na stenách bola popraskaná a na niektorých miestach posprejovaná všeliakými nadpismi.
Asi sa tu niekedy zastavím aby som to skrášlila aj svojím umením.
Dalšie tri poschodia boli v rovnakom stave ako to prvé.
Posledné schody viedli rovno na otvorenú strechu.
,, Ideme na strechu ?" opýtala som sa prekvapene.
,, Ideme na strechu." zopakoval a naširoko sa usmial.
Damian zrobil to asi ako vždy keď sem prišiel. Sadol si na okraj strechy, nohy zvesil dole a pozoroval osvetlené mesto v ďialke.
Sadla som si vedľa neho a pozerala som sa na mesto predo mnou. Mesto žiarilo toľkými malými svetiekami.
Prvý krát som mala pocit že sa na tie hviezdy nepozerám zdola ale zhora.
,, Vždy som si myslel že ja niesom ten typ osoby ktorý sa zamiluje na prvý pohľad a ani Eliot nie." začal.
Zamračila som sa keď povedal meno toho idiota.
,, Viem že ťa štve že išiel na rande s tvojou kamarátkou a áno viem o tom ale...." odmlčal sa. ,, Nakoniec ma Eliot presvedčil o opaku, bol to on kto ma postavil na nohy, potom čo mi jedna baba zlomila srdce. A keď Eliotovi zomrela matka jeho srdce prasklo a na nohy som ho nevedel dostať ani ja. Musím sa ti priznať že to rande som im vybavil ja pretože prvý krát som ho videl úprimne sa usmiať na babu keď ti ta kamoška ráno doniesla zošit." usmial sa.
Ani som nevedela že mi Heili doniesla zošit.
Boli vo mne všeliaké pocity. Hnev ? Smútok ? Štastie ? Pochopenie ? Uznanie ? Nie. Ani jedno z toho.
Bolo to niečo iné.
Naklonila som sa k Damianovi a silno som ho objala.
,, Vďaka." zmohla som sa na jedno slovo.
Neviem začo mu ďakujem.
Možno zato že ma zobral na miesto kde mi povedal pravdu.
Možno zato že dohodil moju kamarátku fajn chalanovi.
Možno zato že ma zobral na takéto úžasne miesto.
Alebo zato že bol prvý človek ktorý sa so mnou normálne porozprával, ktorého poznám chvíľu a príde mi že ho poznám večnosť.
,, Počkať jedna baba ti zlomila srdce ?" nechápala som nevraveli všetci že je gay ?
,, Ano. Eliot mi potom ukázal čo je pravá láska. Potom si si uvedomil že tak trochu som gay." zasmial sa a ja s ním.
,, Damian si úžasny chalan a niekedy si nejaký chalan všimne aký si úžasny." usmiala som sa.
Svojími zelenými očami zablúdil znovu na mesto.
,, Niekedy, otázka je kedy. Podľa mňa je láska iba pretvorené slovo od nenávisť čím viac toho človeka neznášaš tým viac si uvedomuješ že ho vlastne miluješ" uchetol sa.
Neviem prečo ale moje myšlienky zablúdili k Oliverovi.
,, Mali by sme ísť." zodvihol sa a ja s ním.
Prikívla som.
Potom sa postavil znovu na kraj strechy a jednu nohu dal do neznáma.
,, Damian čo to ...." nestihla som dopovedať, pretože on skočil.
Rýchlo som vybrala mobil a posvietila som.
Bolo počuť čľupnutie.
Zasvietila som na miestnosť s  prasknutou sklenenou strechou, ktorá vyzerala ako malá miestnosť pre zimnú záhradu a na Damiana stojaceho v ľadovom bazéne ale vysmiateho až po uši.
,, ako sa zdá tráviš tu veľa času." zasmiala som sa.
,,No tak nebuď suchár a skoč." vyzval ma.
Postavil som sa na kraj strechy nastavila som nohu do neznáma a...

Dalšia časť, ospravedlňujem sa za chyby a za neaktivitu. Sry škola je dôležitá.
Ocením každý koment a vote aby som vedela či mám vôbec pokračovať.
Vďaka za potdporu dúfam že sa čať páčila.