Two views on LOVE :*

5.Kapitola

Ako som sľúbila tak dnes ešte jedna :D :D

Alex

V škole prebiehal deň nudne okrem fyziky. Ako tak som sa snažila vyhýbať Andrewovi, bolo mi  to trápne, čo sa stalo. Keď skončila siesta hodina, tak som až tak zajasala. Išla som sa na obed a potom domov. Angela sa ma pýtala, že prečo som sa tak rýchlo naobedovala. Povedla som jej, že sa ponáhľam domov, tak na ňu nepočkám. Pravda bola ale inde. Nechcela som sa stretnúť s Andrewom. Ale márne ja mám vždy také  šťastie. „Počkaj na mňa.“ zakričal a utekal ku mne, keď som už bola pár metrov od školy. Išla som ďalej a tvárila som sa, že som ho nepočula. Určite bude narážať o tom čo sa stalo v škole. A teraz si myslí, že som do neho. Prečo som ja taká krava. Absolútne som nečakala, to čo nasledovalo. Keď ma dobehol, tak ma chytil za pleco a mne celým  telom prebehli zimomriavky keď sa ma dotkol.

„Ahoj, čo ma nečakáš?“ povedal a odtiahol ruku z môjho pleca.

„Prepáč, nepočula som ťa.“ jasné, nepočula. Snažila som sa usporiadať si  myšlienky. Modlila som sa aby nezačal hovoriť o tom že som sa naňho dívala. No on sa ma hneď spýtal.

„Môžem ísť s tebou dnes domov ,alebo ideš s  niekým iným?“ pritom jasne videl , že som sama a nemám v pláne nikoho čakať, kedže som išla tak rýchlo.

„Môžeš.“ Čo som mu už mala povedať. Nie, nechcem?

 On sa pousmial a začal sa ma hneď vypytovať „Čo budeš robiť, keď prídeš zo školy?“

„No, keďže je piatok, tak si asi zahrám na klavíri, ....“ hovorila som mu, no on mi  skočil do reči.  „Ty hrávaš na klavíri?“ pozeral sa na mňa tak prekvapene, až som  sa začala smiať. „Prečo sa na mňa pozeráš akoby som ťa prekvapila?.“

„No, aj si ma prekvapila, nemyslel som si, že hrávaš na klavíri. Sľub mi, že raz mi zahráš na ňom.“ Hneď som sa prestala smiať, ako to vyslovil. „No, to radšej nie, nerada hrávam  pred  ľuďmi.“ Andrew sa hneď  vynašiel „Ja nie som človek.“ začal sa  smiať a pokračoval „Veď  prosím.“ a začal  sa  na mňa  pozerať  takými krásnymi  smutnými  očami. Vlastne až doteraz  som  si  nevšimla jeho nádherne oči, také  krásne  tmavohnedé. Trochu  som  sa  musela  z  nich  spamätať. Načo to, preboha, myslím. „No, ja neviem, rozmyslím si to.“ asi videl, že viac ma nezlomí, tak to nechal tak .

„Budem si to pamätať.....Akú farbu  máš najradšej?” to už sa ma nemôže nič  lepšie spýtať?.  „Fialovú. Nie, orandžovu. No, skrátka  mám rada všetky  farby,  okrem  sivej,  ale najradšej  mám teda fialovú.” cez moje rozhodovanie sa snažil  čosi  povedať, ale nedovolila som mu to. “Prepáč mi to, čo si chcel povedať?”

On.  „No aj ja mám najradšej  fialovu, ale ostatné  tiež  mám veľmi rád.” Chvíľu sa zamyslel a potom sa zasmial. Spýtavo som sa na neho pozrela.

„Ani vo  sne  by mi  nenapadlo, že by  sme my dvaja mohli mať radi  rovnakú farbu.”  Ty kokso, ten mi  asi  číta myšlienky. „Či veríš, alebo neveríš, prestne to ma teraz  napadlo tieš.” Obaja sme sa začali naraz smiať. No, to už som ja bola pred svojím domom. Tak som len povedala. „Ahoj, dobre sa mi s tebou rozpávalo.” a usmiala som sa naňho. Čo to trepem. Aj on sa doširoka usmial. „Aj  mne. Ahoj.”  On mal taký pekný úsmev, že radšej  som  hneď otvorila dvere a vošla do vnútra, aby ma zase nepristihol ako naňho čumím. Zašla som a romýšľala som nad tým, čo som vlastne cítila. Nie to není možné, Andrew? Nie!!! Od toho leta sa mi to nestalo, že by som niečo také cítila. Prestaň na to myslieť, už ti  z tej školy načisto preskakuje.

Aj pri tejto časti vás prosím vo vOTES a KOMENTY :D :D Dúfam, že sa vám príbeh páči