Two views on LOVE :*

11. Kapitola

Dlhaa cast :D :D :D ja to tak rada rozpisujem, mam pocit ze ten pribeh bude nekonecny :D :D

Telom mi prešla bolesťa od vtedy si nič nepamätám... Zrazu som počula hlasy okolo mňa. „Prepáč,prepáč. Veľmi ma to mrzí.“ Podľa hlasu usudzujem že Ruby.

„Haló Alex, preber sa.“ Kričala po mne učiteľka. Pomaly som sa snažila otvoriť oči. Po pár márnych pokusov sa mi to podarilo. „AAAAu moja noha a hlava.“

„Dokážeš vstať?“ spýtala sa ma učiteľka. Skúsila som sa postaviť ale nešlo to. „Asi nie, moc to bolí.“

„Čo teraz..“

„Ja ju zoberiem do kabinetu.“ Povedal ..... nie nie Andrew nie. „Dobre choďte.“ Chcela som povedať nie, ale akoby sa mi ústa odpojili od tela. Pomaly ma chytil pod nohami a druhou rukou za chrbát a zdvihol ma. To nieje možné. Išiel si akoby držal ruksak v ruke a nie mňa. „Bolí ťa niečo?“ spýtal sa ma.

„Áno, ale to len tak ľahko neprestane.“

„Ak ťa bude bolieť niečo z toho ako ťa nesiem hneď mi to povedz.“ Ako by ma mohlo keď ma niesieš ty.

„Dobre......“ A upadla som do malého spánku.

Zrazu som niečo cítila na líci. „Haloo preber sa.“ Potichu mi šepkal. Hladil ma po líci. Ani som si neuvedomila, ako sme blízko pri sebe. Až som cítila jeho dych. Vtom momente sme počuli kľúčiky vo dverách. Hneď sme sa odtiahli. Ešteže tam boli tie kľúče.

„Už je jej lepšie?“ spýtala sa Andrewa.

„Áno, už ma hlava nebolí. A noha?“ Predbehla som ho s odpoveďou a skúsila som sa postaviť. „Anrew pomôž mi keby som náhodou spadla.“ On ma podoprel. No ešte trocha ma bolela ale asi to nebude moc vážne. „ Ešte trochu bolí. Ale to určite prejde.“ povedala som učiteľke.

„Dobre. Ak sa ti už v hlave netočí tak môžeš ísť domov.“ Super. „Dobre pôjdem. Ďakujem za ošetrenie.“ odpovedala som jej. „Prosím ťa Andrew mohol by si ísť s Alex domov? Aby sa jej nič nestalo?“ pozrela sa na Andrewa. „Áno pôjem s ňou domov.“ Andrew mi pomohol vstať,zobral mi tašku a išli sme spolu do šatne. „Tu si sadni a daj mi kľúče.“ povedal mi. Vytiahla som si ich z tašky. Hodila som mu ich. „Dobrý postreh.“ pochválila som ho keď ich chytil. Odomkol si najprv svoju skrinku a obul sa a zobral mikinu. Potom odomkol tú moju a vybral z nej boty.  Podal mi veci, ja som sa obula a obliekla. „Ďakujem, za donesenie.“ Povedala som a zobrala som si tašku zo zeme.

„Neni zač. Ale tašku ti zoberiem ja.“  Rozmýšľala som či budem protestovať, keď mi chytil putko od tašky. Vytušil nad čim rozmýšľam.

„Ani nad tým neuvažuj, že zaprotestuješ.“ povedal nekompromisne. Ako vidím nemá to význam. Tak som mu ju podala. „Múdre rozhodnutie.“ povedal a ja som sa len kyslo usmiala. Som zvyknutá sa o seba postarať sama. Išli sme cestou domov. Po chvíli ma chmúrna nálada prešla a už sme sa smiali a rozprávali. Už sme boli pre mojím domom. Chcela som byť ešte sním viac ho spoznať, však to bolo úlohou projektu. Išiel už na odchod ale ja som hneď povedala. „Počuj, nikto není doma a bojím sa že sa mi znova zakrúti hlava. Nechceš ísť nachvíľu ku nám? Mohli by sme začať robiť ten projekt.“ Hlavne, že som pred chvíľou protestovala, že sa mi v hlave netočí. Apoň, že je ten projekt.  „Dobre,kto by riskoval tvoje zdravie?“ povedal posmešne. „A sľúbil som učke, že to prežiješ.“ Odomkla som dvere a išli sme do kuchyne.

„Dáš si niečo na pitie?“ spýtala som sa ho.

„Vodu, ďakujem.“

Aj ja som si naliala a jeden pohár mu podala. Presne takto som mu podávala pohár aj minule keď sme takto sedeli v kuchyni.

„Počuj, keď budeme pokračovať v tom projekte, by sme sa mohli ísť bicyklovať. Poznám jedno fajn miesto.“ navrhol.

„To je dobrý nápad. Kedy?“

„Neviem,kedy môžeš?“ spýtal sa ma.

„Zajtra nemôžem. V Piatok?“

„Dobre to vyhovuje aj mne. Čas kedy sa dohodneme v škole oki?“

„Jasné.“ Ako som mu odpovedala tak sa ma hneď spýtal.

„Inak ako tá hlava a tá noha?“

„Myslím, že už v pohode.“

Išiel niečo povedať ale niekto zazvonil pri dverách. Cestou som rozmýšľala kto to môže byť. Orvorila som dvere a koho tu nevidím. Angela. „Už si v poriadku?“

„Áno. Pozvala by som ťa ďalej ale.... no... ehm.“

No vtom prišiel Andrew za mnou. „Jeej, ahoj Angela. Prosím ťa kde máte vecko?“

„Hore, napravo do schodišťa.“

Angela počkala kým sa Andrew vyparil. „ Aha tak ty takto. Priznaj sa že si sa dala naschvál s tou loptou skoro prizabiť?“

„Nie, si ty normálna?“

„No dobre a sľúb mi že keď odíde prídeš ku mne a všetko mi povieš.“ Už som počula ako ide Andrew dole. Tak som len kývla hlavou. „Tak ja vás nechám. Ahoj Alex.... no aj ty Andrew.“

„Ahoj.“ Odpovedali sme jej obaja naraz a potom sa na sebe zasmiali. Angela odišla. „Poď ideme do mojej izby.“

Keď sme vošli tak som to uľutovala. „Prepáč, mám tu bordel. Daj mi pár minút.“ Rýchlo som upratala čo sa len dalo. Sadol si na moju posteľ. Prisadla som si ku nemu. „Ako sa má sestra?“ lepšia otázka ma nenapadla.

„Dobre. Máš niečo doma,nejaku hru čo by sme si zahrali?“

„Mhm..... twister?“ Nič lepšie ma nenapadlo. Človeče sním hrať nebudem. Pozeral sa na mňa že či mi nešibe. Jasné, že v hlave to celkom v poriadku nemám. Však som prednedávom spadla na hlavu.

„Neboj sa už sa mi v hlave netočí. Ani ma noha nebolí.“

„No dobre.“

Vytiahla som twister. „Krútiš prvý.“ Začali sme hrať. Najprv to bolo v pohode normálne polohy ale potom sme sa začali tak krútiť. Každých pár minút ma spýtal či sa mi nekrutí hlava. „Ak sa ma to ešte raz spýtaš spadnem na teba.“

„To by mohlo byť zábavné.“ A takto to šlo furt. Zrazu som si ani neuvedomila, že máme tváre tak blízko seba. Ten jeho teplý dych. Skoro sme sa už zase išli pobozkať ale uhla som hlavou. Kvôli tomu chalanovi ktorý ma no...A takto to šlo celý čas. Bola som nad ním a on ma pošteklil na holom bruchu pretože tričko sa mi trochu vyhrnulo. Samozrejme, som na neho celá spadla. „Ty, ja ti to vrátim.“ A začala som ho štekliť. Takto sme sa šteklili dobrých pár minút, až kým som zdvihla ruky že sa vzdávam. „Už dosť!“ To bolo na navydržanie.

„Dobre. Hráme ďalej.“ povedal a dali sme sa tam, kde sme skončili. Po pár minútach sme sa ocitli znova v takej polohe, e sme si dýchali na tvár. S točením bol na rade on. Zapozeral sa mi do očí a potom mu pohľad skĺzol na pery. 

Prosim votes a koment :D :D