Two views on LOVE :*

19. Kapitola

NEW PART!! Myslím, že toto je moja zatiaľ asi najdlhšia časť tak si ju užite :D

Zdvihol hlavu a zadíval sa mi do očí. Myslím že sme sa na seba pozerali asi minútu. Nechcel ma pustiť z moci jeho očí. A ja som sa vpíjala do tých jeho nádherných hnedých. Podišla som ku nemu bližšie. Bože čo to robím. Chytil mi ruku a ja som mu ju pevne stisla. „Prepáč.... nemôžem.“ povedala som mu a utiekla. Vošla som do šatne a prezula sa. Bojím sa, že mi zlomí srdce. Že budem len jeho ďalšou s ktorou chodil, aj keď mi všetci tvrdia opak. Po pravde sa bojím mať vzťah. Nikdy som ku nikomu nič také necítila a s nikým som nechodila. Prázdna ruka ma štípala. Chcela som do nej opäť vložiť tú jeho teplú dlaň. Automaticky som sa pozrela na hodiny na mobile. Do riti 7:43. Mám dve minúty. Super. Rýchlo som sa prezula a utekala do triedy. Ešteže máme prvú Výchovu umením. Tá učka furt mešká tak to v pohode stíham. „Cawte.“ pozdravila som všetkých ktorých som videla. Väčšina mi aj odzdravila. Akurát keď som prekročila prah tak zvonilo. „Čo tak neskoro?“ spýtala sa ma Angela. Hmmmmm. „No zaspala som.“

„U teba bežné.“ zasmiala sa. Fúuh konečne ma neprekukla. Vošiel Andrew do triedy, ale nevšímala som si ho ani keď ma pozdravil. Namiesto toho ako som sa snažila otočiť ku Ruby tak som sa zvrtla na stoličke a spadla som na zem. Všetci sa na mňa pozerali akoby som mala byť mŕtva. „Žijem.“ Až potom sa začali všetci smiať okrem Andrewa. Posadila som sa späť na stoličku. Došla učka. Ako vždy sme nič nerobili. Väčšinou boli na WIFI. Ja som si dala slúchatka z mobilu do uší a pustila som si pomalú pieseň, ktorú veľmi rada hrávam na klavíri. Zobrala som si papier ktorý som vytrhla z matiky. Učka ma zabije ale to je jedno. Zobrala som si ceruzku a iba tak som si začala kresliť. Tá pesnička mi pomáhala nájsť inšpiráciu. Síce som ju videla sama v sebe. Nakreslila som dievča ktorá je veľmi smutné a tečú mu slzy. Tieňovala som to a upravovala. Keď skončila hodina tak som akurát dokončila moju kresbu. Bola celkom pekná. Ty, to je skoro prvý krat čo som povedala o svojej kresbe, že je pekná. Vytiahla som si slúchatka a skryla ich do tašky. Angela sa mi pozrela do papiera. „Veľmi to je pekné. Však namaľuješ aj mňa?“

„Ďakujem. Ale neviem či ťa namaľujem.“

„Prosím.“ začala prosíkať. To asi nevydržím.

„Dobre teda.“

„Super.“ Začala poskakovať. Aké málo dokáže spraviť človeku radosť.

„Môžem sa pozrieť?“ spýtal sa ma Andrew. Rozhodla som sa že mu budem aspoň odpovedať. Ale iba nepatrne. Prikývla som. Pozrel sa na môj obraz. „Ty tak pekne kreslíš. Som to o tebe nevedel.“ Jój čo ty ešte o mne nevieš? Napríklad že som do teba šialene zamilovaná. Angela sa potichu vyparila a nechala nás tam samích. Pomóc. Kde je keď ju potrebujem. „Ďakujem.“ Rýchlo som odpovedala. „Ak chceš môžeš si ho nechať. Ospravedlň ma.“

„Vážne, ďakujem.“

Ako som ho mala ignorovať. Veď to sa nedá, tak som mu aspoň odpovedala a vyvliekla sa z toho. Išla som ku Angele. „Tak ti teda ďakujem.“

„Neni zač.“ Bože tá to zas nepochopila.

„Myslela som to ironicky.“

„Jááj. Vidíš. Už  sa ním začínaš baviť.“

„Možno trochu, ako si videla vyhýbať sa mu nebude dať.“ Moje hovorenie prerušil zvonček. Keď človek chce, aby zvonilo tak nezvoní ani za svet, ale keď chce dlhšiu prestávku tak to zvoní ešte aj dopredu. Teraz Slovina. Môj neobľúbený predmet. Sadla som si a znažila sa prežiť ďalšiu hodinu..... Hurá. Prežila som. Veľká prestávka. Super. Išli sme s Angelou na WC. „Ako to mieniš riešiť a Andrewom?“ spýtala sa ma Angela.

„Neuvieríš čo sa stalo ráno. Videla som Andrewa sedieť na lavičke a ja som šla ku nemu. Chytil ma za ruku a ja som mu povedala : Prepáč ... nemôžem: a utiekla som.“

„Aspoň že si sa mu ospravedlnila.“

„No čo. Viac spraviť nemôžem.“

„Ale môžeš.“ povedala.

„Dobre už sa o tom nebavme.“ Nevydržím to už. „Nechám tomu voľný priebeh.“

„Okey. Ideme?“

„Poďme.“ Vošli sme do triedy a vtom Mike skočil pred Angelu. Tá sa zľakla. Ja som už zvyknutá na tie jeho fóry. „Ty debil.“ vykríkla Angela. Ja som sa len začala smiať.

„Počuj, kedy budeme robiť ten projekt?“ spýtal sa Mike Angely. „Ja.... ja .. neviem.“

„Idem si nachystať veci na ďalšiu hodinu.“ povedala som do vzduchu. Nikto ma nepočúval. Nechala som ich osamote. Sadla som si na lavicu. Počula som šeptanie. „Fajne. Zachránil som ich pred 5.“ Bol to Andrew. „Čo si to práve povedal?“ spýtala som sa ho po nejakých dvoch dňoch niečo. Prekvapila som ho tým ,že som sa ho niečo spýtala a aj tým čo som sa ho spýtala. „Ja som Mika prehovoril aby s tým projektom niečo začali robiť bo som vedel, že Angela s tým nezačne.“ Zadíval sa na mňa. Čomu na to povedať. „Aha. Ďakujem za Angelu. Ona by s tým nezačala.“

„Viem.Není zač. Aj nabudúce.“ odpovedal mi. Tak som sa postavila a išla sa napiť. Zachvíľu prišla Angela. „Tak rozprávaj. Kedy? Kde?“ hneď som sa spýtala. „No poviem ti to presne....... povedala som mu, že nieviem. Som nechápala čo mu mám povedať. No on začal. – Čo povieš na piatok po škole keby sme sa niekde stretli?- „

„To vážne?. No a ty si čo povedala?“

„Ja, že dobre a kde?. On – Môžeme sa ísť niekde prejsť. Napríklad na zmrzlinu?- Ja som bola taká zaskočená, to by si neverila. Tak zo mňa len tak vypadlo, Dobre ale, že by som si rada zaniesla tašku domov. On na to – Aj ja tak potom o 14:00 pred školou?- Iba som mu povedala že, Dobre. Som tomu normálne neverila že vie aj hovoriť normálne. Ale to bola asi len chvíľka bo hneď aj niečo trepol. – Inak kde más peračník?- začal sa smiať. Ja som to brala vážne. Keď som si všimla, že ho má on tak som po ňom zakričala, Do riti, daj mi ho. On sa začal smiať... Alex... nesmej sa aj ty. Potom mi nato povedal – Ja ti ho nikam dávať nebudem.“ To som sa začala smiať ešet viac. „Prepáč, ja z toho nemôžem... Ja sa musím smiať.“ Furt sa na mňa pozerala ako na debila. Taký vážny pohľad som u nej už dávno nevidela. Chvíľu som sa ešte smiala ale po chvíľke som sa ukľudnila. „Dobre. Už som v kľude.“

„Ok. Tak a to je všetko. Vytrhla som mu ho z ruky a išla som ku tebe.“

„Aha. No vidíš a je to vyriešené.“

„Je. Tak to som zvedavá ako to v Piatok prežijem.“

„Hneď ako prídeš domov tak mi to napíš alebo zavolaj.“

„Jasné. Ak ma dovtedy nenasereš.“

„Tak to bude tažké.“ začala som sa smiať. Zrovna zvonilo tak som si šla sadnúť.

Dúfam, že sa vám časť páčila, ďalšiu pridám za obvyklých podmienok :D 2 VOTES  a KOMENT :D :D