Two views on LOVE :*

17. Kapitola

NEW PART !!!!!

Angela počuj. Keď som išla zo školy tak ma zastavil Lukas a citujem: „Alex. Prečo to robíš Andrewovi?“................... (napísala som jej všetko čo sa stalo.) Alex

To vážne? Ty kokso. Lukas a toto? Neverím. Čo ako si sa teda rozhodla?:D Angela

No ešte to zajtra asi nechám tak a potom sa rozhodnem. Do piatka som to sľúbila Lukasovi. A aj kvôli tým bicyklom to musím vyriešiť do piatka. L Alex

Dopísala som a mobil som položila na stolík vedľa postele. Ani sama neviem ako som sa do nej dostala. Zadívala som sa na strop. „Aha pavučina.“ .... zachvíľu „Aký divný deň.“

Pomóc zas sa rozprávam sama zo sebou. To je zlé. Radšej sa idem učiť. „Matika.... Hovno!....Slovina... Hovno!“ išla som sa učiť dejepis. „Tak druhá svetová. Bla.. bla.. blaa. To sa nedá, to sa nedá!“ Trepala som ten zošit o stôl. Zachvíľu vidím stránky sa rozvaľujúce sa po izbe. „Do riti.!“ Pozbierala som ich a začala ich lepiť. Teraz ako to ide porade? Otvorila som si knihu a poukladala som to podľa látok. „Mám to.“ Zas! „Nerozpravaj sa sama zo sebou.“ Do riti zas to robím. Pustila som si rádio aby som prišla na iné myšlienky aspoň. Pospevovala som si pesničky keď vtom zrazu začne Mirrors od Justina Timbrlaka. Hneď som to rádio vypla. Spomenula som si na teň deň keď hrala táto pesnička prišiel ku mne Andrew. Krásne spomienky a zároveň bolestivé. Išla som sa teda korčuľovať. Obula som si korčuľe a išla po ceste. Tak som si to užívala... ten vietor vo vlasoch, ten pocit slobody. Zašľa som kúsok do lesa a tak si sadla na pník. Bolo počuť čvirikanie vtáčikov. Krásne niečo. Ostala som tam sedieť a pozorovala to ticho na okraji lesa. Všimla som si lienky ktorá okolo mňa chodili v tráve. Vybrala som si mobil a hneď som si ju aj odfotila. Tú si dám hneď za titulnú fotku. Z okolitých domoch som chytila WIFI a hneď sa prihlásila na facebook a nastavila ako titulnú fotku.

Andrew

Prišiel som zo školy. Vyzul sa a rýchlo utekal hore do svojej izby. „Andrew! Poď sem.“ Zakričala na mňa mama. „Počkaj, hodím si tašku do izby.“ Ako vždy som ju hodil ku stolu a utekal zas dolu. Vošiel som do kuchyne odkiaľ sa ozýval mamin hlas. „Áno mami?“

„Tak ty prídeš zo školy a ani mamu nepozdravíš?“ prestierala zhrozenie. Chvíľu som sa zamyslel. „Počkaj chvíľu.“

„Kam zas ideš? Teraz akože musíš ísť na záchod?“ Neodpovedal som jej, len som vyšiel z kuchyne a išiel som pred vchodové dvere. Zamkol som, chvíľu počkal a odomkol. Vyšiel som hore do kuchyne s predstieraným blaženým úsmevom. „Ahoj, mamička. Tak som prišiel zo školičky. Ako si sa mi mala?“ prišiel ku nej a objal ju ako keď som bol malý. Mama sa smiala až sa za brucho chytala a ja s ňou. Keď sa prestala smiať a začala hovoriť. „Ty teda vieš potešiť.“

„Lepšie?“ spýtal som sa jej.

„Takto si to robil každý deň, kedysi. Mohol by si si to znovu nacvičiť.“ povedala.

„Jasné. Ak nezabudnem.... Inak triedna nám vybavila vílet do Tatralandie. Tu mi to podpíš.“ Ukázal som jej papierik ktorý nám dnes dala učka.

„To sa ma ako pýtaš či tam môžeš ísť, alebo mi to len oznamuješ že tam ideš?“

„No....“ pravdu povediec tak som jej  to oznámil. Ale potrebujem jej podpis. „Som si mohla myslieť.“ zasmiala sa mama. Zobrala si papierik a zbežne si to  pozrela. „Je tu jeden malý háčik.“

„Ježín, mama aký?“

„Píše sa tu či máš dobrý zdravotný stav. Niekedy o tom dosť pochybujem.“ usmiala sa na mňa.

„O demencii učka nič nevravela.  Doteraz si ma púšťala všade s mojou  chrobou.“ Vyťazoslávne som sa usmial. „No dobre. Podpíšem ti to. Ale to znamená že sa budeš musieť správať slušne.“ povedala posmešne.

„Hej budem aj keď to bude dosť zložité. Ďakujem veľmi pekne.“ Zobral som papierik a objal ju. „Inak dnes idem s kamošmi von.“ Pozrela sa na mňa a zdvihla jedno obočie. Zasmial som sa a opravil sa.     

„Môžem ísťdnes s kamarátmi von? Prosííím?“ Nahodil som psie oči, Na koré má mama slabosť. Znova sa začala smiať. „Hej môžeš.“

„Ďakujem.“ povedal som a s úsmevom som sa pobral do izby. Idem otvárať dvere do izby ale ja sa asi do tej izby nikdy nedostanem pretože na mňa zas niekto zavolal. „Andrew si to ty?“ Amy, kto iný.

„Nie, Nicolas Cage.“ To bolo prvé meno ktoré mi napadlo. „Zas si vtipný. Poď sem.“

„No?“ stál som medzi dverami.

„Nič, len Ahoj.“ A usmiala sa zákerne. Zabil by si ju dakedy.

Pobral som sa do svojej izby a pred dverami som ešte stál a napočítal do päť keby náhodou nikto znova zakričal alebo niečo chcel. Otvoril som dvere a hlboko vydýchol pretože nikto nekričal moje meno. Hodil som sa na posteľ a pozrel sa na hodinky. Super mám asi tak hodinu. Sadol som si za stôl a vyložil knihy. Naučil som sa za takú polhodinu. Ešte mám čas. Zapol som notebook a prihlásil sa na facebook. Hneď mi aj napísal Mike.

Tak teda o tej 15:00 to platí? Mike

Samozrejme. Bude haluz. Zobereš loptu alebo ju mám zobrať ja? Andrew

Ja zoberiem. Ja už musím ísť. Ahoj :D Mike

Tak idem sa pozrieť čo je nové. Jééj aká pekná lienka. Pozrel som sa na meno. Alex Cooperová zdieľa svoju titulnú fotku. Dal som jej na ňu Like. Dal som si jej profilové fotky. Bože, asi som sa rachol. Mne už načisto šibe. Preboha už bude 15:00. Mike s Lukasom ma zabijú. Rýchlo som si zobral ruksak s vodou. Obul sa a zakričal mame. „Už idem. Ahoj.“

„Dobre.“

Vyšiel som von, zobral bicykel a rýchlo šliapal aby som to stihol na ihrisko na 15:00. Prišiel som tam a už tam boli.

„Čawte chalani. Sorry že meškám.“

„V pohode. Aj tak sme rátali že budeš viacej meškať.“ hneď ma podpicol Mike. Len som sa zasmial. Je to pravda často meškám. „Tak čo ideme hrať?“ spýtal sa Lukas. „Jasné poďme. Kto bude v bráne?“ spýtal som sa.

„Ten kto sa pýta.“ zasmial sa Mike. Zas ja. Nahodil som kyslý úškrn ale išiel som. Oni dávaju také pecky ale väčšinu som im chytil loptu. O hodinu Lukas vyhlásil. „Malú prestávku prosím. Už som nabehaný ako pes.“

„Dobre pauzu.“ zakričal som po Mikovi.  Zašli sme si sadnúť na zem a pili sme vodu. „Mal by si mu to povedať Lukas.“ zrazu začal Mike. „Čo by mi mal povedať?“ 

Ak tu budu 2 voty pridam dalsiu a koment :D