Hej, Parkerová! 2 ✓

- 4 -

Keď som sa dostavila na miesto nášho bozku, bolo presne osem hodín. Slnko už zapadalo a svietilo mi do očí. Zakryla som si ich rukou a snažila sa nájsť Larsa.

Sedel na lavičke, na ktorú nejakým zázrakom nesvietilo slnko, a do tváre mu namiesto slnka svietil displej mobilu, ktorý mal položený v rukách. 

Prišla som až k nemu a keď ma zbadal, mobil zamkol a nervózne sa postavil.

„A-ahoj," povedal koktajúc a usmial sa.

„Ahoj?" odpovedala som. Celé mi to prišlo divné. Predtým bol taký normálny a priveľmi sebavedomý, no teraz sa zdal... divný a nesvoj.

„J-ja som sa ti chcel ospravedlniť za to predtým. Bol som mierne pripitý a pri bare ma balila nejaká sexi baba, ktorá potom zrazu odišla tak som bol aj..." zastavil sa.

„Nadržaný?" dodala som namiesto neho podráždene, no zároveň som si uvedomila, že sa mi práve ospravedlnil. Odložila som svoj útočný postoj a namiesto neho nahodila neutrálny. „Nevadí, ospravedlnenie sa príjma."

Usmial sa a následne pozrel na svoj vibrujúci mobil. Zrušil prichádzajúci hovor a vytrašene sa na mňa pozrel.

„Nikdy v živote si ma nevidela," povedal, rozbehol sa smerom niekde preč.

„Uh- okej?" šepla som.

Zo strany, odkiaľ som prišla som začula nejaký hlas, ktorý sa približoval. Bol to kapitán a niečo si mrmlal. Bolo to po Kórejsky.

Keď ma zbadal zamračil sa. „Videla si tu bledovlasého chlapca asi takto vysokého," povedal a vedľa seba rukou naznačil jeho výšku, „a oblečeného v obleku?"

Chvíľu som tam len tak stála, no potom pomaly záporne pokrútila hlavou. 

On zavrčal a rozbehol sa smerom, odkiaľ prišiel.

„Ďakujem, zachránila si ma," ozvalo sa po asi minúte vedľa mňa.

„Za málo," zamrmlala som a chcela odísť, no jeho hlas ma zastavil.

„To ani nechceš vedieť, čo po mne chcel?" spýtal sa.

„Nie, mám vlastné problémy," odvrkla som a odišla.

On sa len prekvapene pozeral ako odchádzam s úplnym nezáujmom o neho. Asi na niečo takéto nie je zvyknutý. 

Asi si myslel, že ak sa ti ospravedlní, padneš mu k nohám. No on nás ešte nepozná. My takéto nie sme.

Nie nie sme.

Po ceste na izbu som sa namyslene usmievala a kašľala na to, že som sa ešte stále nezbavila samomluvy.

...

Na ďalšie ráno sme sa všetci štyria stretli pri raňajkách. Pokecali sme si, najedli sa a poriadne nasmiali. Nakoniec išla Maggs s Nicom znova pri bazén a ja s Ninou sme išli na jej izbu. Ževraj tam má nejaké karty alebo čo.

Ja som bola za všetko, len aby som nemyslela na toho idiota Larsa zo včera. Neviem, no stále mi behá hlavou a nesmierne ma to hnevá.

„Bože, ja neviem, kde je! Idem ju pohľadať. Asi bude v kufri. Nevadí ti, ak ťa tu nechám samu?" spýtala sa ma Nina, keď sme už po troch minútach nevedeli nájsť chýbajúcu kartu. 

Ja som prikývla a ostala sama v jej izbe. Kufor mala na chodbe. Aj keď ju ona išla hľadať do kufra, pre istotu som ju v jej izbe hľadala ďalej. 

Zrazu som si všimla, že kúsok nejakého papiera trčí z jej nočného stolíka. 

„Aha," šepla som a otvorila ho.

Bol plný všelijakých hovadín, na ktorých vrchu bol položený papierik. Nie karta, ale papierik. Bol to ten lístoček od Larsa. 

Ale prečo ho má Nina vo svojom šuflíku?!

„Už ju mám!" skríkla a ja som šuflík rýchlo zatvorila. Lístočku som sa ani nedotkla a na pery nasadila úsmev.

Nina vošla do izby a sadla si oproti mne na zem.

„Môžme hrať?" spýtala som sa rozmýšľajúc nad touto situáciou.

Vôbec mi to nedávalo zmyseľ.

Allons-y! Tady Vidrail! xD

Dnes som tu s ďalšou časťou a dúfam, že už bude pravidelné vydávanie. Soráč, že je kapča taká kratšia, ale proste splnila svoj účeľ a už tam nemám čo písať. :D

Dúfam, že sa kapitolka páčila. ♥

Gudbáj! ☺