Hej, Parkerová! 2 ✓

- 20 -

Okolo jedenástej večer som vytočila číslo a dúfala, že sa mu dovolám. Dúfala som, že mám to správne číslo a nie nejaké iné.

No zároveň som chcela opak.

„Haló?" spýtal sa Gerard, keď zdvihol hovor.

Nič. Bola som ticho.

„Hej... Haló?!"

Nemôžem ho predsa konaktovať! Čo to robím za somarinu?!

„Hm, divné," povedal a zrušil hovor.

Zostala som len stáť v izbe s mobilom v ruke a nemým výrazom. Stuhla som ako taká socha a ešte pár sekúnd sa nevedela pohnúť. 

Potom som sa zhlboka nadýchla a jeho číslo vytočila znova.

„Prisahám, ak je toto nejaký vtip-" hovoril, no môj hlas ten jeho utíšil.

„To som ja."

„Rosalie?!" skríkol trošku hlasnejšie a potom stíšil hlas.  „Nemala by si mi volať," povedal, ako keby som bola úplne blbá.

„Ja viem," vzlykla som, „ale chýbaš mi! Bez teba neviem ani poriadne jesť, nie to ešte plniť tie otrasné úlohy od tej starej Slivky! Prosím, musíme sa stretnúť, kde si?"

„Ja som práve vo vedľajšom meste. No keby som odtiaľto teraz vyrazil, prídem tam okolo jednej ráno," šepol.

„To nevadí, aspoň ťa nikto nezbadá."

„Dobre, tak ma čakaj, Parkerová. Hneď som tam," povedal a zrušil hovor.

Tak toto... bolo rýchle.

„Och Bože nebeský, čo to ja len stváram?" povedala som si sama pre seba a už len myslela na to, ako znova uvidím tú jeho známu tvár.

...

„Hej, kde si? Nevidím ťa!" šepol do noci Gerard a ja som k nemu podišla.

„Tu som. Priamo pred tebou," usmiala som sa, aj keď to nemohol poriadne vidieť a objala ho.

Odtiahla som sa a pobozkala ho na pery. On bozk opätoval a pritom si ma tlačil k sebe.

„Nehorázne si mi chýbala."

„Nápodobne."

„A aj ty," povedal a pozrel sa na moje brucho. „Už ho aj cítiš?"

„Ho, ako bábätko? Alebo ho ako jeho, pretože si si zaumienil, že to bude chlapec?" spýtala som sa ho a zasmiala sa.

„No... povedzme si, že žijem v presvedčení, že to je na sto percent chlapec, ale to nechajme teraz tak. Po telefóne si znela dosť zúfalo. Asi bude blbé sa pýtať, či si v poriadku," zasmial sa aj on a ešte stále mal ruky obopnuté okolo mňa.

„Všetko to na mňa padá. Nehorázne som sa snažila excelovať vo všetkých veciach a darí sa mi," začala som a on sa len tváril nechápavo. „Ach," povzdychla som si a začala mu to vysvetlovať, „vo všetkom som priam skvelá, len mi to je na nič, keď neviem splniť aj druhé zadanie úlohy. Musím nájsť nejaký svoj talent, veď vieš."

„Veď ty si talentovaná až až."

„Áno? Tak povedz aspoň jeden môj talent," snažila som sa povedať čo najnahnevanejšie a najvážnejšie.

„Síííí... talentovane... nádherná?"

„Takto to ale nefunguje," zosmutnela som a hlavu si oprela o jeho plece.