Hej, Parkerová! 2 ✓

- 13 -

Zaviedol ma až do izby, v ktorej bola iba jedna jednolôžková posteľ, no aj tak to tu bolo zariadené nádherne.

„Madam mi nariadila, dať vás do inej izby než mladého pána Waya," povedal a vošiel hlbšie do miestosti, ktorá vyzerala ako keby bola robená pre bohyňu.

„A madam mi taktiež prísne zakázala doniesť vám hocijaké oblečenie z domu. Budete nosiť jedine to, čo nájdete v tejto skrini," povedal a prešiel až k obrovskej šatníkovej skrini, „a nič iné." Otvoril ju a vybral z nej prenádherné saténové šaty. Potom prešiel na druhú stranu a z malého botníka vybral topánky na podpätku rovnakej ružovej farby ako aj šaty.

Potom ich položil na stoličku a zamyslene si ju premeriaval pohľadom. „Tak... toto by sme mali a..." hovoril si pre seba.

„O chvíľu prídu madam na návšetvu veľmi dôležití hostia a výslovne si neželá, aby ste sa potulovala po dome. Ak budete niečo chcieť, potrebovať, povedzte mne. Moje číslo máte na nočnom stolíku, ak nebudem nablízku, stačí mi napísať smsku," dorozprával a už chcel výjsť z izby. Ja som ho však rýchlo zastavila chytením za jeho rukáv.

„Ehm, Sad. Potrebovala by som niečo. Hneď teraz, zoženieš mi to prosím?" spýtala som sa ho a v hlave si premietala, ako mu poviem, že potrebujem tehotenský test tak, aby to nevyznelo tak blbo, ako to aj tak vyznie.

„Áno, slečna?"

„Argh, som Rosalie. ROSALIE. A potrebovala by som, no..." začala som, ale nedokázala som to dokončiť.

„Jeden tehotenský test," ozvalo sa spoza Sada. Bol to Gerard.

Sad ani nežmurkol a uklonil sa. „Ohlásim vás, keď ho budem mať," zamrmlal a z izby vyletel ako hurikán.

„No super, vyplašil si ho. Chudák, čo si o nás musí myslieť," mrmlala som si popod nos a prechádzala cez izbu až k posteli.

„Čo sa tak hneváš? Veď som mu povedal len to, čo by si mu povedala aj ty," začal, zavrel dvere a oprel sa o ne chrbtom s rukami vo vreckách. „Och, ja viem prečo sa tak hneváš. Lebo som vám prekazil vašu romantickú chvíľku, čo?"

„O čom to sakra kecáš?!" vyskočila som na neho.

Čo sa to s ním deje? Je úplne iný. Ako keby mi ho vymenili za niekoho iného. Ja som tá roztržitá, čo najprv koná a potom rozmýšla, tá agresívna, nie on.

„Videl som, ako si sa ho držala a dívala sa mu do očí, ako keby boli z diamantu," hlesol, otvoril dvere a vyšiel von. Chvíľu stál v otvorených dverách, no potom sa na mňa otočil, zapozeral sa mi do očí a treskol s nimi.

Ja som sa len mykla a nechápala. 

„Je to sen?! Čo sa to tento deň preboha robí?! Ja. Asi. Fakt. Snívam!" kričala som a z každým slovom udrela päsťou do vankúša.

Povzdychla som si a zakryla sa v príjemne mäkkej posteli.

„Človek sa na to môže z vysoka vysr-ách!"

...

Zrazu zazvonil mobil, prerušil ma zo spánku a ja som sa ho snažila nájsť, vo vreckách pyžama. 

Keď som ho už konečne našla, priložila som si ho k uchu a zo zavretými očami povedala: „Njech si, kto si! Nechaj ma zpať!"

A odhodila som ho niekde preč, no zvuk zvonenia stále pokračoval. Tak som k mobilu priskočila a rozobrala ho.

Zvuk zvonenia sa však stále ozýval.