Hej, Parkerová! 2 ✓

- 16 -

Milujem takéto večery.

Prišli sme na izbu a začali sa bozkávať. Toto pokračovalo ešte pár minút a potom sme si spoločne ľahli do postele, a zapli si nejaký film.

Spoločne sme pred jeho koncom zaspali a ráno sa zobudili v objatí toho druhého.

„Kam ideš, Rosalie...hmm..." zamrmlal s miernym šušľaním Gerard do vankúša.

„Neboj, idem len na wécko. Hneď som späť," povedala som mu a dala mu pusinku na líce.

Len sa viac zachumlal do vankúša a prikrývky a súhlasne zamumlal.

Uchechtla som sa a namierila si to na wc. Vycikala sa, umyla si ruky a chcela sa vrátiť do postele k Gerardovi, no v tom nám niekto zaklopal na dvere.

Prišla som až k nim a otvorila ich.

„Och, vy..." povedala som a začala si obzerať tú starú Slivku.

„Predpokladám, že ti Gerard nič nepovedal. Vieš, z našeho včerajšieho rozhovoru. Tak ti to budem musieť povedať sama," preniesla a otočila sa mi chrbtom. „Príď za mnou do salónika," narovnala sa, „alebo snáď nevieš, kde to je?" A so zodvihnutým nosom odišla.

Slivka jedna stará zoschnutá...

Prišla som pri Gerarda a pobozkala ho. „Láska moja najkrašia. Musím ísť na pokec s tvojou úžasnou starkou, ktorá si zrejme myslí, že má zmyseľ pre humor. Prepáč," zašepkala som potichu a venovala mu ešte jeden bozk.

On len otvoril oči a sledoval ako sa prezliekam. Ešte stále som na sebe mala šaty zo včera, len akosi dosť pokrčené.

V skrini som nenašla nijaké iné rifle, než skinny džíny. Nemala som na nič také náladu a šaty mi boli tak isto proti srdcu. Tak som odtiaľ vyhrabala kostýmové gate zelenosivej farby a k tomu si dala bielu blúzku a sako rovnakej farby.

Očesala som si vlasy, spravila obočie, naniesla na oči trochu špirály a pomocou gumičky si spravila neposlušný drdol.

Vyšla som z obrovskej kúpeľne a ešte jedným bozkom sa chcela rozlúčiť s Gerardom, no on sa bozku uhol. 

„Vyzeráš ako nejaká sekretárka," zasmial sa a s pobavením si ma obzeral. 

„Vadí?" spýtala som sa. To, čo som mala momentálne na sebe bolo určite pohodlnejšie než skinny džíny alebo šaty, v ktorých sa ani poriadne neviem hýbať, lebo mi je ihneď všetko vidno.

„Nevadí. Sekretárky sú sexy," mrkol na mňa očkom a priblížil sa, aby ma pobozkal. Bozk som opätovala, no potom som ho musela násilím odsotiť os seba. Hlava mu spadla do postele.

„Idem, maj sa!" skríkla som ešte a už sa náhlihla do salónika.

Ale prečo sa kvôli tej ropuche náhlim?

Tak som teda trošku spomalila a za pár minút bola v salóniku.

Slivka tam už sedela za stolom a pred sebou mala nejaké papiere a pero. 

„Vyzerá to tak, že budem uzatvárať zmluvu s diablom," zamrmlala som si sama pre seba a prišla až k nej.

„Nemusela si sa prezliekať," povedala a ja som sa zatvárila zmätene. „Tie dokrkvané šaty sa ti hodili viac než takéto pekné oblečenie. Nesvedčí tak škaredému dievčaťu ako ty. Pekné oblečenie by mali nosiť dámy a ja pochybujem, že ty si jednou z nich," povedala ľahostajne a mňa to nehorázne nahnevalo.

„Neprišla som sem na to, aby ste ma urážali," zasyčala som. „Vy zoschnutá Slivka," domyslela som si.

Povzdychla som si. 

„Tak načo som vlastne prišla?" spýtala som sa a sadla si oproti nej. „Prečo?" spresnila som.

„Pre toto," povedala a presunula ku mne jeden z papierov. „Potrebuješ moje požehnanie a ja ti ho nedám skôr, než si budem istá, že si pre môjho vnuka tá pravá."

„Zmluva o... výcviku?!" Nechápala som. 

Čo to sakra?!

„Nevedela som ako inak to nazvať," zasmiala sa a to bolo po prvýkrát, čo som ju videla a počula sa smiať. Normálne. Ako normálna staršia dáma.

„A o čo teda ide?"

„Nie si dáma. Ani z jednidého malilinkého percenta. A ja chcem pre svojho vnuka dámu, ktorá bude vedieť navariť, upratať, ustlať postele, prestrieť stôl... a samozrejme ho milovať. Ani jednou z týchto vecí som si neni istá, že ovládaš alebo vieš," hovorila, zatiaľ, čo vstala a prišla až pri mňa. „Plus by si sa mala vedieť aspoň trošku vyjadrovať a správať v spoločnosti. To ti tak isto akosi nejde. A ďalej..." pokračovala a začala sa prechádzať po salóniku. „Každá žena z našej rodiny v niečom exceluje. Každá. Jedna."

„Ako to myslíte?" Posledných pár minút som už nebola v bojovej nálade, ale v nechápavej. Divná to žena.

„Gerardova matka vie spievať. Jeho teta hrá na hudobné nástroje. Sesternice vedia skvele tancovať spoločenské tance. Ja som dobrá v lukostrelectve a moja matka vedela zasa karate. Nie sme obyčajné dámy. Wayovci vždy vo všetkom excelujú a preto chcem, aby si si aj ty našla niečo v čom exceluješ a po dobu výcviku to budeš zdokonalovať. Tvoje veľké vystúpenie bude o mesiac. Zhrneš, ukážeš a predvedieš, čo všetko si sa za tú dobu dokázala naučiť," hlesla a zhlboka sa nadýchla. „A ja už potom rozhodnem, či si hodna môjho požehnania pre vás," dodala rýchlo s miernou gestikuláciu ruky.

„A ak odmietnem?" vrátila som sa zasa k svojmu postoju voči nej. Bojovému, rebelskému... hocijakému, čo ju rozhnevá.

„Tak nebudete nikdy svoji."

Povzdychla som si a premýšľala. Vážne premýsľala.

Postavila som sa a otočila sa jej tvátou v tvár.

„Tak kde to mám podpísať?"

Brý večír. :3

Ako sa máte? Ja som dnes bola s kamoškami nakupovať a hrooozne ma bolia nohy. Asi to bude tým, že som meškala na autobus a polovicu cesty som utekala. :D Sakra... už nikdy viac. (k zastávke to mám asi 3km)

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila, no je trošku kratšia, pretože som už hrozne unavená a nemám náladu tam dopisovať ešte nejaké detaily. :D ♥

Majte sa. ☺