Hej, Parkerová! 2 ✓

- 14 -

„Tak čo, slečna?" spýtal sa Sad spoza dverí.

„Som Rosalie!" skríkla som a hľadela na malý displejík testu. Zrazu sa tam objavili dve paličky, čo malo znázorňovať pozitívum- som tehotná. 

„Sad?"

„Áno, slečna?"

„Budem mama!" usmiala som sa a vyšla z toalety. Okamžite som na neho s piskotom a smiechom skočila a objala ho. „A Gerard bude tatinko!" kričala som a potom sa ho pustila.

On sa však tváril neutrálne.

Môj velikánsky úsmev pomaly klesol.

„Slečna?"

On s tým oslovovaním asi neprestane, čo?

„Čo je?"

„Nemáte gate," povedal a moje oči sa ihneď sklonili dole.

Mala som na sebe iba gaťky. 

Bravó, Rosalie.

Rýchlo som odbehla naspäť na toaletu a obliekla si pyžamové gate. Keď som vyšla von, Sad tam už nebol a v izbe zostalo prázdno. Bolo to tu veľmi pekne zariadené, ale prázdne, bezdušné.

Začala som sa obzerať po izbe, či sa tá nálada izby nebude dať zmeniť, no moju pozornosť zamestnali šaty s topánkami, ktoré boli na stoličke.

„Už to jasne vidím," zamrmlala som si sama pre seba a spomenula si na tú trapnú scénu v jedálni, „zajtra ma tá stará slivka zabije."

...

Okolo šiestej ráno som vstala, pretože sa mi nedalo poriadne spať a šla sa osprchovať. Po dlhom kúpeli som sa obliekla do toho, čo mi včera Sad nachystal a svoje vlasy si dala do vysokého copu.

Keď som potom prechádzala cez chodby, moje polokrátke vlasy sa hompálali z jednej strany na druhú.

„Kam ideš?!" ozvalo sa zrazu spoza mňa.

V presvedčení, že je to Gerard som sa otočila a povedala: „Hľadám tvoju izbu."

No Gerard to nebol.

„Moju izbu?" zasmial sa Lars.

„J-ja... myslela som si, že si Gerard," zamrmlala som a snažila sa nestriasť. Prezeral si ma a mne to nebolo moc príjemné.

„Vyzerám snáď ako nejaký červenovlasý šašo?"

„Pre tvoju informáciu mu už tie vlasy odrástli a má ich znova hnedé, nie červené," fľochla som na neho.

„Dobre, dobre Rosalie. Čo máš svoje dni? Si nejaká podráždená," povedal a podišiel bližšie. Stále si ma však obzeral. „Si veľmi pekne oblečená. Svedčí ti to," usmial sa.

„Ona to dobre vie, nemusíš jej to pripomínať," objavil sa tam Gerard, schytil ma sa predlaktie a už ma ťahal niekde cez pavučiny chodieb.

Ja som ani nestihla zareagovať a už sme schádzali po mne známych schodoch.

Zastavila som a tým aj jeho.

„Gerard," začala som, no on ma nechcel pustiť k reči.

„Stará mama na nás čaká, musíme ísť."

„Ale ja sa s tebou potrebujem porozprávať!" skríkla som a on sa zamračil.

Pustil ma a začal tie schody schádzať sám.