Hej, Parkerová! 2 ✓

- 12 -

Čakala som ho hodinu, dve, tri, štyri, no on sa stále neukazoval. V apartmáne bolo ticho a jediné, čo som počula bol smiech z horného poschodia. 

Nad nami bola ubytovaná nejaká rodinka s deťmi.

No do toho ticha, ktoré bolo každou sekundou tichšie a tichšie sa ozval zvuk zvončeka a následne zaklopkania na dvere.

„Žeby si zabudol kľúče?" povedala som si sama pre seba a v pyžame prešal dole po točitých schodoch. Prezliekla som sa, lebo mi tak bolo pohodlnejšie.

Prešla som až pri dvere a otvorila.

Nestál v nich však Gerard, ale nejaký chlap, možno chlapec, vo veku okolo dvadsaťpäťky a na sebe mal určite veľmi drahý oblek. 

„Pani Parkerová, poďte prosím ihneď so mnou," povedal bez hocijakého výrazu. Ako robot.

„Ehm-hm, musím sa ešte prezliecť."

„Na to nemáme čas, poďte," povedal, chytil ma za predlaktie a už ma ťahal cez celú chodbu.

„Hej, čo to má byť?! Kto ste?" nechápala som a vyšklbla sa mu. Zastala som a on sa na mňa pozrel s nervóznym výrazom.

„Posiela ma madam Wayová a ona nerada čaká," povedal a zhlboka sa nadýchol, „prosím poďte."

Zavrela som oči a znova ich otvorila. Pomaly som robila jeden krok za druhým a ani som sa nenazdala a sedela som v aute vedľa vodiča, toho chlapca.

„Madam Wayová? Gerardova matka?" spýtala som sa nechápavo. Jeho rodičov som ešte nevidela. Až teraz som si uvedomila, že vždy tému rozhovoru odvádzal od nich..., keď sme sa k nej už konečne dostali.

„Nie, nie pani Wayová. Madam, je jeho stará mama," povedal vecne a zabočil doprava.

„Och," bolo jediné na čo som sa zmohla a ďalej som len čakala, kedy konečne prídeme na určené miesto.

...

Zaparkovali sme pred veľkým domom. Vilou, dormom... ktovie. Ale bolo to tu obrovské. Ako dom, tak aj pozemok, ktorý tvorili prenádherné záhrady.

Chlapec vystúpil von a otvoril mi dvere. Ja som vystúpila a on zavrel. Ruku mi položil na chrbát a začal ma viesť zrejme do vnútra.

Ja som však zastavila. „A ako sa voláte?" opýtala som sa a na jeho tvári zbadala prekvapenie. „Čo?"

„Moje meno nie je podstatné," zasmial sa, trošku smutne a znova ma potlačil do chrbta. Ja som sa však ani nepohla.

„Ale je, pre mňa je. Tak ako?" spýtala som sa znova a on si znova povzdychol.

„Sadaniel," prevrátil oči, „ale stačí Sad."

„Sadaniel?" divila som sa a už sa nechala zasa tlačiť do vnútra.

„Moja mama mala zrejme rada telenovely alebo čo," povedal a zavrel za nami obrovské dvere. Už sme boli vo vnútri.

„Tak, konečne ste tu. To vám ale trvalo!" ozvalo sa zpredomňa silným ženským hlasom.

Stála tam postaršia dáma, okolo päťdesiatk,y v nádhernej róbe s paličkou v ruke. Ako keby jej ju bolo treba na chodenie.

A za ňou.

Za ňou stál Gerard.

Na sebe mal ako inak tesné džíny, no teraz nie čierne, ale modré a na tom tmavofialovú lesklú košeľu.

„Ospravedlňujem sa, madam," povedal Sad a uklonil sa.

Ona ho len mávnutím ruky poslala preč a aj s Gerardom pristúpila bližšie.

„Takže, to ty si ona? Tá čo si má zobrať Gerarda?" tckla a začala okolo mňa krúžiť ako hladný sup. Prezerala si ma od rozstrapatenej hlavy až po brmbolcové papuče na nohách a tvárila sa znechutene.

Keď už spravila jedno kolečko, zastala pred mojou tvárou. Palicu mi dala pod bradu a zvihla mi hlavu, ktorú som mala doteraz sklonenú.

„Skrčená hlava," začala a prešla štvrť koliečka. Buchla mi palicou po lopatkách a zasmiala sa. „Zhrbená chrbtica." Znova sa objavila predo mnou a palicou mi ukázala na brucho. Roztriasla som sa, myslela som si, že vie, že som asi tehotná, no ona palicou začala klesať dole až k mojim kolenám. „A tlstá," skonštatovala a otočila sa na Gerarda, „to ju si chceš vziať?"

„Áno, stará mama. Milujeme sa," ani nezaváhal pri odpovedi a ona sa znovu zasmiala. 

Doteraz som nepočula taký smiech, iba vo filmoch. Ten hrôzostrašný plný nadradenosti a výsmechu.

„Ešte len uvidíme, ako veľmi sa milujete," boli jej posledné slová, kým zmizla v jednej z chodieb.

V momente ako odišla sa ku mne Gerard rozbehol a objal ma. „Ten test nemám," bolo prvé čo povedal.

„Lebo iba na tom ti záleží?" nahnevala som sa. „Nie na tom, že som v poriadku, že som si práve prešla terorom, ale na tom, či som tehotná a tvoja babka ťa zabije alebo nie?!" šepkala som nahnevane.

Odtiahla som sa od neho a založila si ruky na prsiach.

„Momentálne je to celkom podstatné, nemyslíš?!" nahneval sa aj on a ja som ostala prekvapená. On na mňa moc často nevyskakuje.

„Zavediem vás do izby slečna Parkerová," ozval sa vedľa nás zrazu Sad.

Prikývla som a zamračila sa na Gerada.

Momentálne, neviem, či sa hnevám kvôli hormónom, pretože som tehotná alebo iba kvôli tomu, že je to imbecil.

Ale to teraz nie je prvoradé. Prvoradé je zistiť, či som s tým imbecilom vážne tehotná.

Musím si nejako zohnať ten test.

Pozrela som sa vedľa seba na Sada, ako sa priamo díva pred seba a vedie ma na izbu. Znova s jeho rukou na mojom chrbte...

Obzrel sa na mňa a prekvapeným výrazom. „Deje sa niečo?" Zostal celkom vyplašený.

Ani sa mu nedivím, keď som sa na neho uškŕňala ako sériový vrah.

Zdravím!

Jeej! Kika vážne dodržuje svoje sľuby a časti už aktualizuje pravidele! Čo sa to len deje?! O.o :D

Dúfam, že sa časť páčila a neukameňujete ma za taký veľký zvrat. :D

Majte sa! ☺