Druhé časti príbehov bývajú zvyčajne nudné, nemyslíte?
Ja si myslím, že hej.
A bude aj toto nudné?
Ak sa vám zdá chvíľková samota, nevera, hádky, možné tehotenstvo a komplikované získanie požehnania nudné, tak potom hej...
je to nudné.
Naša komická...
„Odpustím ti tvoj neskorý príchod, keďže je prvý deň tvojho výcviku, no nech sa to už nabudúce neopakuje," povedala Slivka, keď som vošla do jedálne.
Prikývla som a sadla si za stôl. Začala som jesť, no akosi mi to nešlo dole krkom a tak som sa rozhodla napiť. Zobrala som do ruky pohár vody, no potom si všimla, že ma pozoruje a nadýchla sa, aby som sa trochu upokojila.
Ale čo vám napovie zdravý rozum, piť a dýchať naraz nie je najlepší nápad.
Rozkašľala som sa do ticha miestnosti. Pár sekúnd mi trvalo, kým som prestala kašľať a potom ju už len vydela neveriaco krútiť hlavou.
Po dosť nepríjemných raňajkách som vyšla na chodbu a tam vybrala z vrecka telefón. Napísala som Sadovi sms-ku o tom, že sa potrebujem dostať do Literárnej izby, no neviem, kde to je.
Pozerala som sa na displej telefónu a čakala, kým odpíše. No on si ju len pozrel a neodpisoval. Čo je to s ním? Snáď ma zakázané mi pomáhať?
„Slečna, Parkerová, poďte. Odprevadím vás tam," ozvalo sa spredo mňa akeď som zodvihla hlavu od telefónu, zbadala som usmievajúceho sa Sada.
„Ďakujem vám," zaškerila som sa a následovala ho cez pavučinu nekonečných chodieb. Sad ma čím ďalej tým viac prekvapuje. Tým dobrým spôsobom. Začínam ho mať celkom rada.
Ale nemajte strach. Nie romanticky, ale ako kamaráta. Veľmi dobrého kamaráta.
„Tak, tu je to, dúfam, že si to budeš do budúcna pamätať," povedal a zaklopal na dvere. Zvnútra sa ozvalo tlmené "vstúpte" a ja som sa pozrela na Sada.
„Aj ja dúfam. Asi si ale nakreslím mapu, pretože v tejto miestnosti budem tráviť veľa času," povedala som a otočila sa späť na dvere. Stlačila som kľučku a vstúpila dnu.
Zavrela som za sebou a začala si obzerať osobu, ktorá sa práve postavila. Bolo to to pekné dievča. Larsova... manželka.
„Ahoj," pozdravila ma s úsmevom a naznačila mi, nech si sadnem. Spravila som tak a v miestnosti nastalo ticho. Odkašľala som si a myslela, že tým ticho zahnám, no potom sa v izbe rozľahlo úplné ticho.
Nevedela som, čo robiť a tak som spravila prvú vec, čo ma napadla.
Predstavila som sa jej.
„Ja som potom Rosalie Parkerová, ehm, keby si chcela vedieť," hlesla som a poobzerala sa po miestnosti. Snažila som sa nedívať sa na ňu, pretože sa ona dívala na mňa.
Miestnosť bola pomerne veľká s dvomi pohovkami a štyrmi kreslami. Na jednej pohovke som sedela ja a na druhej oproti ona. Jedno kreslo som mala po svojej pravej ruke ja a druhé ona. Ďalšie dve boli v rohu izby. Potom tu bola ešte knižnica, plazma a nejaké tie stolíky s vázami a podobne.
„Prepáč, že sa tak dívam, no veľa som o tebe počula. Ale ak sa pamätáš, vždy keď sme sa videli to bolo za nejakej rušivej situácie a ja som si ťa ani nevedela poriadne poobzerať," usmiala sa a narovnala. „Ja som Lisa Gra-ehm-teda Leehyunová," predstavila sa a ja som sa na ňu konečne pozrela.
Spomenula som si na tu ich hádku, no rozhodla sa to teraz nevyťahovať.
„A čo budeme teda robiť?" spýtala som sa, kolená si dala k sebe a položila si na ne svoje studené dlane. V miestnosti bola celkom zima.
„Naša rodina tu ostane ešte pár týždňov a tak ma madam Wayová poprosila, či jej nepomôžem s tou vecou. Súhlasila som. A presne sa budeme učiť niektoré veci, ktoré by mala každá dáma vedieť ako napríklad..." dala si menšiu prestávku a stiahla si rukávy svojho bledofialového svetríka dole. „Ako zakúriť v krbe."
Prikývla som a spolu s ňou sa postavila.
Momentálne sa naše role vymenili, pretože keď sme išli pri krb, šla ako prvá a ja som si ju začala premeriavať.
Je chudá. A nemyslím teraz tak chudá ako nejaké anorektičky, ale tak chudá, ako keby sa zdravo stravovala a každý deň cvičila. Jej vlasy sú mliečne blonďavé a vyzerá to, že prirodzené. Má ich asi tak isto dlhé ako ja, čiže po plecia, no moje sa zdajú kratšie pretože sa pri koncoch kučeravejú. Jej sú úplne rovné.
Jej štýl obliekania vyzerá dievčenky, no za to elegantne a mierne sexy.
Obyčajne povedané: dokonalé dievča.
Zastali sme a Lisa sa na mňa otočila. Takto zblízka som na jej priemerne bledej tvári zbadala pehy, ale moju pozornosť upútali hlavne modrozelené oči. Také sa často nevidia.
„Tak, Rosalie," povedala a hlavou mykla ku krbu, „ukáž mi, čo vieš."
Zdravím, zdravím, zdravím.
Dnes je to taká kratšia časť, no je v nej to čo v nej malo byť a neviem, čo viac tam dodať. :D Čo už...
No... dúfam, že ste si si ju užili. ♥
Majte sa hezky! :3 ☺
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
